Väčšinu trápi plytvanie jedlom, Juraja plytvanie verejným priestorom. Kto sa skrýva za cukrovou kresbou v Košiciach?

Spoznáte ho podľa špeciálne upraveného nákupného vozíka, v ktorom si nesie niekoľko kíl cukru a mrkvový džús. Už tri mesiace mapuje zanedbané verejné plochy v Košiciach a dáva im nový, dočasný rozmer. Zoznámte sa s Jurajom Horňákom, architektom a umeleckým rezidentom CIKE.

Juraj Horňák je rodený Popradčan. Architektúru študoval najprv v Brne na VUT, potom v Bratislave na VŠVU, vyskúšal si tiež prácu v tradičnom architektonickom ateliéri v Stuttgarte. Práve tam zistil, že kreslenie výkresov nie je to, čo chce v živote robiť. „Už na škole ma viac bavila konceptuálna architektúra. A okrem toho som vždy chcel pracovať rukami.“ Učaroval mu nevyužívaný verejný priestor, ktorý má podľa jeho slov úžasný potenciál. „Napríklad Bratislava je plná kontrastov. V centre mesta môžete nájsť opustené, zanedbané miesto, bok po boku s novým developerským projektom. Rád som si predstavoval, čo by na týchto miestach mohlo byť. To ma priviedlo k prvotnej myšlienke Pink Frame – Ružového rámu.“

Rezidencia v CIKE mu dala slobodu

Po dvoch rokoch v hlavnom meste strávil tri mesiace na umeleckej rezidencii v Novej Synagóge v Žiline, následne sa presunul na východ. „Vždy som chcel spoznať Košice. Každé mesto je pre mňa istým druhom inšpirácie. Napríklad tu som našiel veľa opustených spevnených plôch, ktoré ľudia akoby vytesnili zo svojej pamäte.“ 

O aktivitách CIKE sa dozvedel na PechaKucha Night Bardejov, kde ho oslovila téma festivalu Art & Tech Days pre rok 2020 – Human Responsibility. „Spojil som sa s CIKE a ich riaditeľom, Michalom Hladkým. Prišli sme na to, že mestské zásahy a kreatívny spôsob oživenia zanedbaného priestranstva sú oblasti, ktoré nás perfektne spájajú. Ľudia z CIKE mi dali možnosť žiť a tvoriť v Košiciach, maximálne sa sústrediť na svoj cieľ a nestarať sa o existenčné veci. Vtedy sa človeku veľmi dobre tvorí.“

Architektúra nemusí byť len o stavaní budov 

Architektúra je o meste a ľudskej zodpovednosti voči nemu, voči jeho priestorom. „Priestoru máme v meste dosť. Nechcem vytvárať nové plochy. Svoju energiu sústredím na hľadanie spôsobov, ako lepšie využiť tie, ktoré v ňom sú.“

V Košiciach Juraj posunul svoje nápady na vyšší level. „Prvý mesiac som sa s mestom len zoznamoval. Potom nastala výrobná fáza, keď som konštruoval vylepšenia na nákupný vozík. Nie všetko sa podarilo na prvýkrát. Každý nápad potrebuje fázu prototypovania a dolaďovania detailov.“ 

Dnes už Juraj pracuje s troma rôznymi obmenami nákupného vozíka. Ružový rám slúži na generovanie nápadov o alternatívnom využití verejného priestranstva. Kresliaci nadstavec je nástroj na dočasnú intervenciu vo verejnom priestore. Má ľudí prekvapiť, vzbudiť zvedavosť, vytrhnúť ich zo stereotypu. Skladací piknikový stôl zase dáva ľuďom možnosť zastaviť sa, porozprávať, občerstviť sa napríklad aj mrkvovým džúsom.

Verejný priestor bez ľudí

„Momentálne si všetci žijeme sami pre seba. Veľká časť sociálnych interakcií sa presunula do virtuálneho sveta. Mám pocit, že mojou úlohou je ich vrátiť naspäť.“ Juraja fascinuje náhodnosť, ktorá sa z verejného priestoru vytráca spolu s ľuďmi. Preto sa snaží vytvárať náhodné situácie, v ktorých môžu vzniknúť autentické zážitky, a tým obnoviť vzťahy medzi ľuďmi a verejným priestranstvom. Verí, že tak pomáha budovať lepšie a bezpečnejšie mesto. Tiež si uvedomuje, že nemá kompetenciu na to, aby prinavrátil zanedbanej ploche svoju pôvodnú funkciu. Tú totiž častokrát stratila z dôvodu nejasných majetkových vzťahov. „Ide mi skôr o to, čo s takýmto miestom môžeme robiť, kým je zaseknuté. Dočasné zásahy sa dajú robiť aj tam, kde nie sú vysporiadané vzťahy.“

Mestská akupunktúra 

Každá zanedbaná plocha, ktorú Juraj objaví, je jedinečná. Rovnako ako aj každá jeho cukrová kresba. Niekedy sú to vrstevnice, obrysy prasklín v poškodenom asfalte, inokedy hokejové ihrisko či jednoduchšie mandaly. „Mám rád provokatívne aktivity na hranici legálnosti. Podpichnutie a následné čakanie na reakciu mesta. A ono reaguje.“

O Jurajovu prácu majú záujem predovšetkým občianske iniciatívy, ktoré sa zaoberajú participáciou a zlepšovaním života v meste zdola nahor. Takáto snaha naštartovať liečebný proces, v ktorom mesto a jeho ľudia aj napriek prekážkam dokážu nájsť riešenia, hoc aj v podobe dočasnej umeleckej inštalácie, je to, čo ho spája s CIKE.

S vozíkom to nekončí

Kým momentálne sa Juraj sústredí na aktivity vo verejnom priestore, jeho snom je zhromaždiť zozbierané nápady, návody a prototypy do podoby katalógu. „Jednoducho si povieš: dnes chcem piknikovať vo verejnom priestore. Vezmeš si knižku, nalistuješ si návod. Myslím si, že ak by sme ľuďom ukázali ako robiť veci, tak by ich aj robili.“ Zatiaľ sa však sústredí na workshopy, ktoré sú pre neho zdrojom inšpirácie aj pre pripravovaný katalóg. Jeden z nich, organizovaný v rámci podujatí Urban Exploration, sa bude konať pred Magistrátom mesta Košice. Pre festival Biela noc, ktorý bol síce zrušený, no v tomto roku prebehne v podobe niekoľkých krátkych inštalácií, Juraj pracuje na svetelnej verzii kresliaceho vozíka. 

Jurajov pobyt na umeleckej rezidencii v CIKE sa chýli ku koncu. Aké sú jeho ďalšie plány? „Určite znova navštívim Berlín, kde som bol na ročnom pobyte a kde prišiel prvý impulz pre moju prácu s verejným priestorom. Je to výnimočné mesto najmä v citlivosti ľudí voči zmenám v mestskom prostredí. Uvedomujú si negatíva džentrifikačných procesov a demokracia zdola nahor má u nich veľkú silu. Na Slovensku sme v tomto zatiaľ len na začiatku.“

Okrem Jurajovej rezidencie v našej organizácii, sme zorganizovali aj prvé kolo Domácich rezidencií. Obe sa uskutočnili v rámci projektu Cultural and Creative Spaces and Cities, ktorý mal za cieľ prepájať občanov s lokálnou samosprávou, a to prostredníctvom prípravy novej kultúrnej stratégie, workshopov a rôznych výskumných aktivít. Keďže aktivity projektu boli z dôvodu pandémie pozastavané, rozhodli sme sa otestovať tieto nové druhy podpory umelcov, vďaka ktorým mohli naďalej tvoriť v bezpečí ich domovov.

Ďalšie dva projekty, ktoré sme podporili, rovnako tematicky zapadali do cieľov projektu. Róbert Rampáček napísal scenár pre krátky animovaný film, ktorý skúma pohyb človeka v meste, ktoré je ľudoprázdne. Módna dizajnérka Ľudka Žoldáková vo svojej kolekcii sofistikovane prepojila majoritu s minoritou.

Projekt je spolufinancovaný z programu Európskej únie Kreatívna Európa.
Projekt bol podporený Nadáciou Tatra banky.