Umenie na nezvyčajnom mieste: Deti poodhalili menej známu tvár Luníka IX

Ak si myslíš, že na Luníku IX ťa už nič neprekvapí, mýliš sa. Sídlisko, neslávne známe na celom Slovensku, ukrýva príklady toho, ako by veci mali a mohli fungovať, aby sa hýbali vpred. Prečítaj si o Petre Kurutzovej, ktorá sa kvôli práci na tomto mieste prisťahovala z Prahy. „Jej deti“ ju každý deň vyčkávajú už hodinu pred tým, ako otvára dvere tamojšieho komunitného centra. V rámci medzinárodnému programu Borderline Offensive tam jeden decembrový týždeň, spolu so srbským umelcom Protom, tvorili papierové bábkové divadlo.


Moderné komunitné centrum uprostred košickej no-go zóny

Za železnými schodmi a mrežou na kľúč vchádzame do nových, pestrofarebných priestorov, v ktorých vládne veselý hurhaj. Petra nám ukazuje dobre vybavené a moderné komunitné centrum, kde okolo stola sedí asi 15 detí, umelec Prota a sociologička Ivana. Sú s nimi aj tínedžeri, ktorí pomáhajú udržať detskú pozornosť. Predtým, ako sa pustia do výroby vlastného papierového bábkového divadla, nám ochotne prezradia, čo majú radi a v čom sú dobrí. „Baví ma matematika“, „ja sa nerád bijem“, „ja som dosť múdra”…

Petra vysvetľuje, že komunitné centrum spravuje mesto Košice, ktoré poskytuje vlastných terénnych pracovníkov. Tí sa venujú aktivitám s deťmi dopoludnia. V poobedňajších hodinách prenajímajú priestor občianskemu združeniu ETP Slovensko – centrum pre udržateľný rozvoj, pre ktoré pracuje Petra. „Na Slovensku fungujeme už viac ako 22 rokov a momentálne máme svoje bunky v štyroch lokalitách – Rankovce, Veľká Ida, Stará Ľubovňa a Luník IX. Ten je naším najnovším projektom, má ešte len 3 roky,“ dodáva.  

Chodia, pretože sami chcú. Čakajú aj hodinu

Aktivity v centre sa začínajú každý deň o druhej alebo tretej. Petra vysvetľuje, že ich program funguje ako odrazový mostík pre ďalší rozvoj. Jeho fixným jadrom je okolo 15 detí, ktoré tam chodia každý deň a zvyčajne so sebou prinesú aj nejakého kamaráta. „Podarilo sa nám rozbehnúť spoluprácu s tunajšou základnou školou. Každý deň poobede uvoľnia jednu triedu, kde sa deti stretávajú s lektorkou špeciálnej metódy – Feuersteinovho inštrumentálneho obohacovania,“ hovorí Petra. Táto metóda vznikla v Izraeli a dá sa použiť takmer vždy a všade. Ide o formu pracovných listov, hlavolamov a úloh na premýšľanie, ktoré v deťoch rozvíjajú analytické myslenie. To im zase zvyšuje schopnosti a motiváciu k učeniu sa. „Vo Veľkej Ide takto pracujeme už niekoľko rokov, práve tam sme získali metodiku a preukázali sa výhody tejto metódy. Výskum vypracovala Petra Slováková na Karlovej univerzite,“ dodáva.   

Centrum sa však nevenuje len klubu na základnej škole a neformálnemu vzdelávaniu. V ich zábere je aj práca s mládežou nad 15 rokov, vďaka ktorej prepájajú členov komunity a budujú v nich vzťah k menším deťom. Cieľom je viac ich zapojiť do diania na sídlisku. „Máme tu skupinu, ktorá sa formovala asi 2 roky. Sami si vymysleli vlastné projekty, ktoré komunitné centrum podporilo. Pomáhame im s priestormi, snažíme sa pre nich získavať nejaké malé vreckové. Ak majú napríklad kapelu a potrebujú niečo dokúpiť k nástrojom, svojpomocne sa vyskladáme, prípadne si peniaze s našou pomocou nasporia a podobne. Mnohí študujú, aby sa stali asistentmi alebo komunitnými terénnymi pracovníkmi a v našom centre s deťmi nadobúdajú prax,“  vysvetľuje Petra ich aktivity.


„Niektoré deti som zdedila, iné získavam. Chodia sami, vedia, že prídem o druhej, ale ony tu stoja už od jednej a kričia na mrežu. Všetko sa tu šíri ústnym podaním, a to extrémne rýchlo. Na Luníku IX nepotrebujete na komunikáciu ani mobil.“

PETRA KURUTZOVÁ

Z Prahy sa vrátila na Luník IX, pretože kedysi bol jej domovom

V organizácii ETP Slovensko Petra pracuje rok a Luník IX bol jedným z hlavných dôvodov, prečo sa z Prahy rozhodla presťahovať späť domov. Študovala výtvarnú výchovu na Karlovej univerzite a riadila detské kútiky v reštauráciách. Dnes je koordinátorkou projektu Budujeme nádej na Luníku IX pod Ministerstvom spravodlivosti. Prekvapí nás, keď povie: „Aj ja sama som z Luníka. Žili sme tu s mojou rodinou jedenásť rokov v čase, keď sa sídlisko ešte len začínalo osídľovať a keď nikto netušil o jeho ďalšom osude.“

Ako sa cíti, keď z práce odchádza za tmy? Paradoxne vraj bezpečnejšie, ako vo svojom dnešnom domove, na sídlisku Ťahanovce. „Na Luníku IX je vždy a všade veľa ľudí. Ak sa vám niečo stane, uvidí to ďalších 50 párov očí. To isté tvrdia aj sociologické štúdie, podľa ktorých je ulica tým bezpečnejšia, čím viac okien je na nej. V centre Košíc a na ostatných sídliskách sa často cítim neisto, tam sú ľudia zalezení pri telke alebo počítači,“ vysvetľuje.

Petrina práca nie je celkom tradičná a ľudia v jej okolí pre to často nemajú pochopenie: „Keď poviem, že pracujem na Luníku IX, mnohí sa začnú prežehnávať, vraj mi držia palce alebo sa pýtajú, či nemám vši. Dnes viem, aké povrchné a skreslené sú ich predstavy. Žijú tu úplne bežní ľudia so svojimi radosťami aj starosťami. Rodičia detičiek z centra ma často pozývajú na návštevu k sebe domov a sú veľmi srdeční. Rozdiel medzi nimi a nami je len v jednom: oni žijú v generačnej chudobe. My poznáme nanajvýš tú chvíľkovú, ktorá sa dá riešiť pomerne rýchlo a ľahko. Ak pochádzate z prostredia generačnej chudoby, prechod do nášho „normálneho“ sveta s jeho tvrdým pragmatizmom, vás môže okamžite položiť. A keď sa na vás zbytok mesta pozerá ako na odpad, vašej situácii to naozaj nepridáva,“ popisuje svoje všeobecné dojmy zo sídliska.


„Raz som vzala deti na výlet autom. Vybrali sme sa na zmrzlinu do neďalekých Kostolian. Cestou sme míňali elektrické stožiare
v poliach. Najväčším zážitkom z celého výletu pre ne bolo, že videli Eiffelovky.“ 

PETRA KURUTZOVÁ

Postrach mesta chcú zmeniť na sídlisko ako každé iné

Organizácia ETP Slovensko má víziu a pri jej napĺňaní aktívne spolupracuje s mestom. Chcú, aby sa z Luníka IX stalo rovnocenné sídlisko. Chcú, aby tam ľudia z centra mesta mohli prísť bez obáv a rovnako, aby obyvatelia sídliska mohli chodiť do centra. „Mnohé z detí chodia do školy v meste. Hanbia sa priznať, kde bývajú, pretože kamaráti sa kvôli tomu s nimi prestanú rozprávať. Je to ako pečiatka, ktorá vás odsúdi na istý spôsob života a vaše ďalšie šance budú veľmi obmedzené. Všímam si už dlhší čas, že čokoľvek sa o tomto sídlisku napíše, automaticky to spustí obrovskú lavínu nenávisti. Strašne ma to mrzí,“ hovorí Petra.

Staň sa mentorom, ukáž dieťaťu z Luníka IX jeho možnosti

Centrum má rozbehnutý aj program offline a online mentoringu. Mentor je človek, ktorý je učiteľom a kamarátom zároveň. Dieťaťu pomáha odkrývať jeho možnosti, odhaľuje jeho vlastný skrytý potenciál a ukazuje mu život za hranicou izolovaného sídliska. Vraj prečo je sídlisko izolované? Petra vysvetľuje, že autobus sem nechodieva ani len každú hodinu, na sídliskovom rázcestí bežné spoje ani nezastavujú. Neprinesú vám sem pizzu a často tu budete zbytočne čakať aj na taxík.

Luník IX má niekoľko miestnych mentorov, ale funguje aj mentorstvo online. Väčšinou ide o Slovákov v zahraničí, ktorí si s detičkami telefonujú alebo píšu cez sociálne siete. Mentorom sa môže stať ktokoľvek, kto má ukončenú strednú školu, má vzťah k deťom a trochu času na dobrú vec nazvyš. Momentálne je tu dostatok offline mentorov, no ak máš chuť stať sa online mentorom malého zverenca, neváhaj sa nám ozvať a my ťa s Petrou radi spojíme. Kontakt nájdeš na konci článku.

1200 detí na dvoch ihriskách a nádejní parkouristi

Deti na tomto sídlisku nemajú veľa priestoru na hranie. Vymýšľajú preto rôzne aktivity, hrajú sa so starými handrami, vyrábajú z nich lopty a najnovšie skáču parkour. Aby sa predišlo zbytočným úrazom, ich občianske združenie uzavrelo spoluprácu s Family Gym Oáza. Tí poskytli troch trénerov, ktorí vybrali 8 chlapcov. Budú ich raz do mesiaca trénovať, aby potom mohli oni trénovať mladšie deti. Komunitné centrum má okrem toho momentálne problém s priestormi, a tak hľadajú na zimu miesto na trénovanie. Možno poznáš niekoho, kto je ochotný poskytnúť im ho za symbolickú sumu, alebo ho dokážeš poskytnúť sám/sama? Ak áno, ozvi sa na e-mailovú adresu nižšie.


„Ak mám svoj skvelý zážitok odtiaľto porovnať s tým, čo o Luníku IX čítam, je to obrovský rozdiel. Za 3 hodiny som spoznala úžasné projekty a s deťmi sme si k sebe veľmi rýchlo našli cestu. Podľa mňa sú najdôležitejšie vzťahy. A to aj keď hovoríme o sociálnom začleňovaní rôznych skupín obyvateľstva. Vždy to ide cez budovanie vzťahov a vzájomné spoznávanie sa.“

IVANA RAPOŠ BOŽIČ

Čítať a vidieť na vlastné oči je rozdiel

Sociologička Ivana Rapoš Božič pochádza z Bratislavy. Vo svojej praxi sa zameriava na to, ako umenie pomáha (alebo nepomáha) vytvárať otvorenejšiu spoločnosť, v ktorej je miesto pre každého, a ako umenie prispieva k búraniu predsudkov v spoločnosti. V projekte Borderline Offensive pôsobí od začiatku. V Košiciach bola už pred rokom, keď sa ešte len začínal. Dnes, keď sa realizujú jednotlivé umelecké diela, je tu opäť. Sleduje, ako tieto výtvory pôsobia na ľudí a na konci z toho vypracuje štúdiu. „Na Luníku IX som však po prvýkrát a som za to vďačná. V negatívnom zmysle ho pozná celé Slovensko, ja mám príležitosť spoznať jeho skvelé a funkčné projekty,“ dodáva Ivana.

Vytvoriť niečo v chaotickej realite

Prota Škart je srbský umelec, ktorý so svojím papierovým bábkovým divadlom precestoval už niekoľko krajín. Košice boli poslednou zastávkou na jeho turné s papierovým bábkovým divadlom. Sám hovorí, že jeho realizácia v komunitnom centre bola trochu chaotická a nekontrolovateľná, no veľmi sa mu páči, ako tu na jeho prácu reagujú. „Svoje diela predstavujem v rôznych častiach Európy, v rôznych kultúrnych sférach a podmienkach. Luník IX je špecifický, pretože tu žije prevažne rómska menšina, a to vo veľmi diskutabilných podmienkach. Jedinou dôležitou vecou, ktorú sme tu mohli a chceli spraviť, bolo povzbudiť ich kreativitu,“ hovorí Prota. Ďalej dodáva, že deti chceli naučiť nové zručnosti, ale aj to, ako vyjadriť pred vonkajším svetom seba, svoje sny, ciele, no i pozitívne a negatívne emócie. Deti sa na týždeň mohli stať hercami, režisérmi aj klapkou. „Zapojiť sa mohol každý, nikoho sme z aktivít nevynechávali. Pobehovali, prichádzali a odchádzali, bolo to celkom nekontrolovateľné. Ale práve v tom bola krása vytvárania čohosi pozitívneho v úplnom chaose. Najviac nás potešilo, že na konci sa pýtali Petry, či to odteraz budú môcť robiť každý týždeň,“ hovorí Prota.

Posledné umelecké dielo z projektu Borderline Offensive vyústilo do niekoľkých krátkych filmov papierového bábkového divadla. My sme vďaka nemu spoznali kŕdeľ skvelých detí, ktorým by urobil radosť vlastný online mentor. Osem nádejných parkouristov by zasa potešil priestor, kde by raz mesačne mohli pod odborným dohľadom trénovať. Ak sa chceš do týchto aktivít zapojiť, neváhaj nás kontaktovať na ivana.scurokova@cike.sk