Slovo nás spája. Tomáš Straka, tvár slovenskej Slam Poetry, reaguje na COVID-19 básnickým divadlom

Poznáte ten typ človeka, ktorý rozžiari celú miestnosť svojou pozitívnou energiou, humorom a charizmou? Náš domáci rezident, Tomáš Straka, patrí práve do tejto kategórie. Pochádza z Košíc, žije v Prahe, mesačne precestuje tisícky kilometrov a básnické slovo je mu vlastnejšie ako hovorové. Rozpráva o sile slova, jeho začiatkoch a o umeleckom diele, na ktorom pracoval počas posledných dvoch mesiacov.


Reinkarnácia básnickej súťaže

Slam poetry je populárny žáner básnického prejavu, v ktorom účastníci súťažia o sympatie publika prednesom ich vlastných básní. Na Slovensku funguje od roku 2012, no v súčasnej podobe ju poznáme posledné 4 roky. Vtedy sa ho ujala dvojica Tomáš Straka a Lucka Erneková, ktorí zažili českú verziu podujatia na festivale Pohoda a boli dlhoročnou súčasťou žánru v Prahe. Slam Poetry v československom priestore založila Lenka Zogatová, ktorá bola známou brnenskou undergroundovou postavou. Potom bohužiaľ zomrela a spolu s ňou aj prvá vlna slovenského slamu. Spoločne sme ho reinkarnovali a dnes máme pod sebou 9 miest – od Bardejova až po Prahu,“ dodáva Tomáš.

Slam poetry vznikla v americkom Chicagu v osemdesiatych rokoch. Za jej zakladateľa sa považuje Mark Smith, s ktorým Tomáš spolupracoval v Budapešti. Výsledkom týždennej prípravy bolo básnické divadlo s účinkujúcimi, ktorí hovorili 9 rôznymi jazykmi. Báseň bola vždy podaná v jazyku prednášajúceho, zatiaľ čo jeho partner ju simultánne prekladal do angličtiny: „Známa americká slamerka Bailey Castle prekladala maďarského umelca a naučila sa preto časti básne v maďarčine. Je to viac o emócií a hraní slova, ako o preklade.“

Verejná intimita

Tomáš sa réžii básnického divadla venoval dávno pred slamovaním. V Prahe zorganizoval prednes šiestich básnikov s názvom Slam Otřesu, ktorý reflektoval prácu filozofa Jana Patočku a koncept solidarity otřesených – tí, ktorí idú za povrchovú stránku sveta a skrz utrpenie sa snažia pomôcť ostatným rozoznať skutočnosť. Rovnako bol súčasťou dnes už legendárneho projektu Kvílení 2.18, ktorý je československým uchopením básne Allena Ginsberga. Vďaka týmto podujatiam sa mu podarilo vybudovať pestrú sieť kontaktov.

V čase, keď si podal prihlášku na program Home residency, nemal konkrétny režijný nápad. Chcel dať priestor ľuďom na vyjadrenie svojich pocitov z pandémie. Vytvoril sériu workshopov Sami spolu po vzore jeho mentora Marka, ktorý podobne reagoval na pád Dvojičiek: „Pripravil vtedy obrovský slam s 32 ľuďmi – od totálnych náckov až po socialistických židov, boli tam feministky, černošskí aktivisti, moslimovia – trvalo to 4 hodiny a bola to úplná očista lebo každý povedal, čo si o tom myslel.“

Slam je pre Tomáša skôr platformou pre free speech ako súťažou. Dielo Sami spolu spoluvychádza z pôvodného konceptu slam poetry, ktorý spojil s konceptom verejnej intimity a introvertného exhibicionizmu, ktoré počas karantény pozoroval. Vnímal, ako sa mnohí natáčali doma pri cvičení či hre na gitaru. „Mali sme potrebu zdieľať tieto súkromné veci a zároveň sme žili v akejsi plastovej bubline. Ešte menej sme mohli komunikovať a spýtať sa jeden druhého, ako sa máme,hovorí Tomáš.

Prirodzenosť v československom priestore

Gro projektu je prirodzene sa rozprávať o našom prežívaní a podať si pomocnú ruku v čase, keď podliehame panike. Účastníci nie sú len umelci, ale aj ľudia z úplne iných odvetví. Každý je veľmi svojský, najmladšia členka má 12, najstarší člen má 52 a zastúpené sú žánre ako folk, rap, slam, či alternatívne divadlo.

Porozprával nám aj o „uličke smrti”, kde sa nachádzalo kontroverzné
Rock Café.

Prvý workshop bol zoznamovací a aktéri sa na ňom učili efektívne stavať text. Druhý workshop bol náročnejší a zameraný na emócie. Účastníci sa museli viac hrať s jazykom, priestorom, prejavovaním emócií. Tomášovými slovami: „Je to ako keby ti niekto hodil moloťák do srdca, je to šialené, ale funguje to“. Tretí workshop sa bol zameraný na budovanie textov, hľadanie partnera a vytvorenie diela. Vznikli tri párové básne.

„Slovo je tak univerzálne, že prenáša hranice a vekové kategórie. Účastníci si hľadali cestu k sebe, trénovali sa navzájom. Sami spolu je o tom, že sa behom dvoch mesiacov spoznáš s ľuďmi, s ktorými si sa fyzicky nikdy nestretol.“

Tomáš Straka
Tomáš nazval košické Collosseum svojou základňou. Skončí tu pri každej svojej návšteve.

Je divadlo cez Zoom divadlom budúcnosti?

Prvým výstupom Tomášovej rezidencie bude divadlo natočené na platforme Zoom. Každý účastník tak bude doma a prednesie spolu so svojou dvojičkou ich báseň. Druhým výstupom bude fyzická dramatizácia v Tomášovej samostatnej réžii. Účinkovať v nej budú traja herci bijúci sa o báseň na dlhom kuse papiera, z ktorého budú čítať svoje časti. „Chcem, aby to bolo autentické, aby bolo vidno, že je to robené v karanténe. Nemusíme sa hrať na vysoké umenie, ak je to umenie dobré. Slamoval som v autobuse, ale aj na zhromaždení Za slušné Slovensko. V tom je to slovo silné, je základom zmyslu. Film a dokonca ani tanečné predstavenie sa bez neho urobiť nedá. Slovo prežije v akomkoľvek prostredí, je nositeľom hodnoty. Sme spojení oveľa viac, ako si myslíme a to aj naprieč hranicami.“

Prečítaj si o programe viac tu. Postupne ti predstavíme všetkých umelcov, ktorí počas pandémie pracovali na svojich umeleckých projektoch.


Projekt je spolufinancovaný z programu Európskej únie Kreatívna Európa.