Ako môže remeslo, experimentovanie s materiálom a digitálna výroba meniť spôsob, akým premýšľame o architektúre a verejnom priestore? Róbert Čvirk, ktorý svoj prístup opisuje ako „craftsman architect“ – architekt-remeselník, vyráža v rámci projektu Craftwork 4.0 All na rezidenciu do srbského priestoru Polyhedra. Pracovať tam bude na urbanistickej intervencii pre nábrežie Hornádu v Košiciach a skúmať, čo vznikne, keď výsledný dizajn neurčuje iba architekt, ale aj samotný materiál.
Róbert, vo svojom portfóliu spomínaš pojem „craftsman architect“ – teda architekt-remeselník, ktorý projektuje rukami a učí sa priamo tvorbou. Ako sa táto filozofia pretavila do tvojej nedávnej drevostavby pri Košiciach?
Koncept remeselného architekta pre mňa vznikol z potreby dostať architektúru viac do reality. Architekt nie je iba človek, ktorý niečo nakreslí a potom odovzdá realizáciu niekomu inému. Mal by rozumieť materiálu, procesu stavania a ideálne si niektoré veci aj sám vyskúšať.
Pri práci s drevom sa to ukazuje veľmi dobre. Až keď človek materiál reálne opracováva, skladá a stavia z neho, začne chápať jeho vlastnosti úplne inak. Veľa vecí, ktoré vyzerajú jednoducho na výkrese, sú v realite oveľa zložitejšie.
Zároveň je pre mňa remeselný architekt aj niekto, kto prepája návrh, remeslo, učenie a ľudí. Nejde teda iba o to, aby architekt vedel niečo vyrobiť vlastnými rukami, ale aby vedel vytvoriť proces, do ktorého sa môžu zapojiť aj ďalší ľudia.
Spolu s Krajinou o.z. ste tvorili upcyklované prvky z odpadového dreva a zapájali do toho komunitu. V čom je pre teba rozdiel, keď architekt sedí za počítačom vs. keď fyzicky drží dláto, pílu a pretvára materiál v teréne?
Ten rozdiel je podľa mňa obrovský. Za počítačom je materiál stále trochu abstraktný. Vieš si nakresliť presný rozmer, spoj alebo detail, ale až keď vezmeš kus dreva do ruky, zistíš, čo ti ten materiál reálne dovolí.
A práve toto je pre mňa dôležitá súčasť konceptu remeselného architekta. Keď niečo fyzicky robíš, začneš rozmýšľať inak. Vidíš nedokonalosti materiálu, jeho štruktúru, spôsob opracovania a zároveň aj limity nástrojov a vlastných schopností. To všetko potom spätne ovplyvňuje aj samotný návrh.
A keď pri tom pracuje viac ľudí, mení sa aj vzťah medzi architektom a komunitou. Nie ste už iba architekt a klient. Ste ľudia, ktorí spolu niečo vytvárajú. A práve tento spoločný proces je podľa mňa často hodnotnejší ako samotný výsledný objekt.
Fascinujú ťa tradičné low-tech princípy, ale aj precízna japonská tesárčina (Japanese joinery). Čo z týchto starých techník má podľa teba najväčší potenciál pre dnešné udržateľné staviteľstvo?
Myslím, že najväčšiu hodnotu nemá jedna konkrétna technika, ale spôsob rozmýšľania, ktorý za týmito technikami stojí.
Tradičné staviteľstvo často vychádzalo z toho, čo bolo dostupné priamo na mieste. Ľudia používali lokálne materiály, poznali ich vlastnosti, snažili sa ich využívať efektívne a stavali tak, aby sa dali veci opravovať a postupne meniť.
To je podľa mňa veľmi aktuálne aj dnes. Nemusíme staré techniky jednoducho kopírovať. Skôr sa z nich môžeme naučiť princípy a skúsiť ich preložiť do dnešného kontextu. Aj preto ma baví kombinácia tradičného remesla s novými technológiami a experimentovaním.
Srbská mobilita & Polyhedra
V rámci projektu Craftwork 4.0 All vyrážaš na rezidenciu do Srbska do priestoru Polyhedra. S akým konkrétnym nápadom a výzvou tam prichádzaš?
Na rezidenciu prichádzam s konkrétnym nápadom na menšiu urbanistickú intervenciu pri rieke Hornád v Košiciach. Chcem poukázať na to, že rieka je dnes do veľkej miery odčlenená od mestského života, hoci má potenciál fungovať ako verejný priestor, kde sa ľudia stretávajú, oddychujú a trávia čas.
Mojím zámerom je využiť existujúce schody pozdĺž Hornádu a doplniť ich o segmenty na sedenie, ležanie alebo odkladanie vecí. Chcem pracovať s rôznymi výškovými úrovňami a vytvoriť určitú hru s priestorom. Prvá intervencia by zároveň mohla byť pilotným projektom, na ktorý by v budúcnosti mohli nadviazať ďalšie podobné zásahy pozdĺž rieky.
Do Srbska preto neprichádzam s úplne hotovým dizajnom. Chcem tam vyrobiť jednotlivé segmenty, ktoré sa následne osadia na konštrukciu pripravenú v Košiciach. Dôležitou súčasťou bude experimentovanie s materiálom – najmä s drevom, odrezkami a dostupným odpadovým materiálom. Chcem skúšať rôzne remeselné techniky a zároveň ich prepájať s digitálnou produkciou, napríklad CNC.
Výzvou pre mňa bude práve to, že nebudem mať úplnú kontrolu nad výsledným materiálom ani procesom. Chcem reagovať na to, čo budem mať reálne k dispozícii, a nechať materiál do určitej miery určovať výsledný dizajn. Počas rezidencie by som chcel vytvoriť približne 6–10 segmentov a zároveň si overiť, čo všetko sa dá dosiahnuť kombináciou remesla, digitálnych technológií a dostupného materiálu.
V Polyhedre plánuješ experimentovať s lokálnymi prírodnými materiálmi – Čo presne tam chcete spoločne vybudovať? Vnímaš aktuálne, že by ťa tento 10-dňový pobyt mohol niekam posunúť?
V Srbsku chcem vytvoriť jednotlivé segmenty intervencie, ktorá bude neskôr osadená v Košiciach. Chcem pracovať najmä s drevom a odrezkami, pričom nechcem mať výsledný dizajn úplne presne určený vopred. Zaujíma ma, čo sa dá vytvoriť z materiálu, ktorý budem mať reálne k dispozícii, a ako môže samotný materiál ovplyvniť výslednú podobu.
Počas rezidencie chcem kombinovať klasické remeselné techniky s digitálnou výrobou, napríklad CNC. Chcem skúšať rôzne spôsoby spracovania dreva a zároveň hľadať možnosti, ako zmysluplne využiť aj materiál, ktorý by inak zostal ako odpad.
Myslím, že práve desať dní v inom prostredí ma môže posunúť tým, že budem musieť reagovať na podmienky, ktoré nebudem mať úplne pod kontrolou. Budem pracovať s inými ľuďmi, materiálmi a vybavením, než na aké som zvyknutý, a práve to môže priniesť nové riešenia.
Projekt Craftwork stavia na spájaní tradičného remesla, inovácií a komunity. Aký odkaz alebo zručnosti by si rád priniesol zo Srbska späť na východné Slovensko?
Chcel by som si odniesť najmä skúsenosť s tým, ako sa dá prepájať remeslo s digitálnymi technológiami a zároveň pracovať s tým, čo je lokálne dostupné. Zaujíma ma, či môže CNC alebo iná digitálna výroba fungovať spolu s tradičnými postupmi tak, aby sa navzájom dopĺňali.
Rovnako dôležitá pre mňa bude skúsenosť so samotným procesom. Práca v inom prostredí a spolupráca s ľuďmi z rôznych oblastí môže priniesť úplne iný spôsob uvažovania o materiáli, výrobe aj dizajne.
Tieto skúsenosti by som potom chcel ďalej využívať pri svojej práci na východe Slovenska, nielen na tomto konkrétnom projekte, ale aj pri ďalších architektonických a remeselných projektoch.
Čo by si na záver odkazoval mladým architektom či dizajnérom, ktorých to láka preč od monitorov k fyzickému remeslu a udržateľným materiálom?
Myslím si, že je dobré si tú prácu jednoducho vyskúšať. Keď človek stále pracuje iba za počítačom, môže mať pocit, že materiál pozná, ale až pri samotnej práci zistí, ako sa naozaj správa, čo dokáže a kde sú jeho limity.
Zároveň by som sa nebál pracovať s materiálom, ktorý nie je dokonalý. Práve odrezky, zvyšky alebo lokálne dostupný materiál môžu človeka prinútiť premýšľať inak a často vzniknú zaujímavejšie riešenia, než keď je všetko presne naplánované.
A hlavne – nebál by som sa robiť veci vlastnými rukami. Myslím, že architekt alebo dizajnér tým nestráca čas, ale naopak získava skúsenosť, ktorú za monitorom jednoducho nenahradí.