Pulzujúca Kunsthalle

Výstava s názvom No Power No Art v Kunsthalle, ktorá sa zameriava prevažne na mladých umelcov pracujúcich s novými technológiami, reflektuje motív energie z viacerých strán. V bývalej krytej plavárni sa tak môžeme prechádzať nielen okolo prác, ktoré pohyb či ruch ilustrujú a zhmotňujú, ale aj okolo diel, ktoré vyžadujú interakciu, teda našu aktivitu smerom k nim. Prehliadka ale zároveň reflektuje aj ďalší význam slova ,,energia”. Ukazuje, čo znamená a aké je dôležité vynakladať úsilie v oblasti umeleckého rozvoja.

Projekt je tretím pokračovaním seriálu podujatí prezentujúcich rôzne formy mediálneho umenia Creative Playgrounds. Ten započal svoju existenciu v roku 2017. Zatiaľ čo prvé vydanie sledovalo domácu scénu, druhý ročník pozostával z výberu zahraničných umelcov. Tentokrát sa autori konceptu, Richard Kitta a Michal Murin, zamerali na študentov, absolventov i učiteľov z vybraných slovenských, českých a poľských vysokých škôl.

Jedno z ústredných diel výstavy, inštalácia Dominiky Kolačkovskej, upúta rozsahom i špecifickým zvukom. Práca je tvorená z navzájom prepojených staničných informačných tabuliek, ktoré sú rozvrhnuté po celej plošine zakrývajúcej bazén. Aj keď hluk spôsobený rýchlo meniacimi sa plôškami s nápismi zastávok navonok pôsobí rušivo, tieto vibrácie rýchlo splývajú do monotónneho celku. Vytvárajú tak súvislý zvuk, ktorý sa ozýva v každej časti prehliadky.

V takejto atmosfére s hypnotickým nádychom možno sledovať napríklad aj ďalšie dielo, ktorej ťažiskom je ozvena, objekt Martina Bízika. Jeho visiaci drevený hranol je upravený tak, že ak divák do mikrofónu niečo hlasnejšie povie, dielo naňho spätne „zakričí“.

Aj keď jedným z cieľov výstavy je „reflektovať aktuálne témy z pohľadu súčasnej generácie“, len málo z vystavených prác vysiela jasný kritický signál. Výnimkou je Martin Kolčák, ktorý sa venuje otázke dopadu moderných technológií na spoločnosť. Vo svojom videu strieda animácie zemegule obklopenej satelitmi s vizualizáciami odkazujúcimi na všadeprítomnosť kamier.

Zaujme tiež sieťovaná inštalácia Veroniky Šmírovej. Keď sa návštevník ocitne v jej jadre, naskytne sa mu príležitosť premýšľať o tom, že súčasný pretechnizovaný svet zďaleka nie je neutrálny. Ale naopak, že aj dáta podliehajú sieti kódov, znakov a vzorcov, ktoré sú vytvorené taktiež ľuďmi z mäsa a kostí.

Rytmizujúca, miestami až omračujúca povaha takmer dvadsiatky predstavených diel je umocnená svojskou architektúrou galérie s jej chladným razením a príslušným tajomným osvetlením. Je ale škoda, že kurátori prehliadku nedoplnili aj o umelecké prejavy využívajúce tie najmodernejšie technológie. Divák by tak zaiste ocenil konfrontáciu s robotickými dielami či takými, ktoré využívajú virtuálnu realitu alebo boli vytvorené 3D tlačiarňou.

I napriek zmieneným výhradám ide o výstavu, ktorej sa – vďaka hlavnej myšlienke – oplatí venovať pozornosť. Nielen z prozaických dôvodov, a to teda že sa mediálne umenie má príležitosť dostať do širšieho povedomia ľudí, ale aj pre zviditeľnenie prestížneho titulu UNESCO – Creative City of Media Arts, ktoré mesto získalo v roku 2017.

Výstava zarezonuje aj preto, že jej zmyslom je vyhliadka budúcich spoluprác. Ide o snahu prepojiť IT sektor s umením a podporiť rozvoj kreatívnej zóny a herného priemyslu. Ide najmä o to, že výstavu kurátori orientujú na stredné školy s umeleckým zameraním, čím podnecujú záujem o konkrétnu oblasť u ďalšej generácie umelcov. A to je veľké plus.

Preto sa všetky tieto vibrujúce, svetielkujúce či vlniace sa kreácie svojím rytmom nielen že dostanú pod kožu divákov, ale zároveň u mnohých z nich predstavujú aj dôležitý osobný kontakt s daným typom umenia. Je teda správne, že pod znamením energie sa ukrýva aj úsilie prispieť do vzdelávacieho procesu: iniciatívou prispieť do rozvíjania estetického cítenia a umeleckej výchovy u mladých talentov.

Medzinárodnú výstavu súčasného mediálneho umenia No Power No Art si v Kunsthalle môžeš pozrieť do 14. apríla 2019, každý deň (okrem pondelkov) od 11:00 – 18:00.

Text: Dávid Gabera
Foto: Dávid Hanko