Autor: Oto Hudec
Vedomosti nie sú kapitálom, ak nie sú v obehu
Dnešný dôraz na zručnosti na úkor tradičných vedomostí vyplýva z prechodu od priemyslu k ekonomike služieb, ktorý zásadne zmenil povahu práce. Historicky, v priemyselnej ére, boli vedomosti a remeselná odbornosť lineárne definované cez roky formálneho vzdelávania. Vlády, ovplyvnené teóriou ľudského kapitálu, masívne investovali do vzdelávania s predpokladom, že vyšší počet kvalifikácií automaticky prinesie prosperitu. Táto jednostranná politika zameraná na ponuku vytvorila paradoxný problém: trhy práce zaplavila armáda vzdelaných absolventov, ktorých vedomosti často nenašli uplatnenie v reálnych pracovných pozíciách. To odhalilo trhlinu v teórii ľudského kapitálu: samotná existencia vedomostí negarantuje ich ekonomickú hodnotu. Vzdelávanie, ktoré zostáva zbierkou faktov bez možnosti ich využitia, vytvára sklady poznatkov bez výstupov – ako knižnica, ktorú nikto nenavštevuje.
Namiesto otázky: „Ako vytvoriť viac vzdelaných ľudí?“, sa do popredia dostala otázka: „Ako zabezpečiť, aby sa existujúce vedomosti a schopnosti reálne využili?“. Tento prístup presúva zodpovednosť vzdelávacieho systému na jednotlivcov ale aj zamestnávateľov. Skutočnú hodnotu vedomostí dnes vidíme až vtedy, keď vedú k zlepšeniu, inováciám – v zdravotníctve, priemysle, službách, verejnej správe alebo environmentálnych riešeniach. Inovačný potenciál mladých ľudí sa teda nerozvíja pasívnym získavaním vedomostí, ale prostredníctvom experimentovania, tímovej práce, projektového vyučovania a interakcie s reálnym svetom. Pojem „zručnosť“ sa preto rozšíril a začal zahŕňať aj takzvané mäkké zručnosti. Vlastnosti ako príjemné vystupovanie, empatia, komunikačné schopnosti či schopnosť riešiť konflikty, ktoré boli kedysi považované za vrodené osobnostné črty, sú dnes vnímané ako kľúčové pracovné kompetentnosti. Princípy vzdelávania sú: menej bifľovania, viac hľadania; menej pasívneho počúvania, viac experimentovania; menej uzavretých tried, viac živých projektov, výziev a spolupráce naprieč svetmi. Namiesto otázky: „Čo vieš?“, otázka: „Čo s tým, čo vieš, dokážeš urobiť?“
Pritom v spoločnosti sa stále vysoko cenia encyklopedické vedomosti, čo vidno na obľube relácií typu Milionár, kde sa úspech meria schopnosťou rýchlo si vybaviť faktografické informácie: dátumy, mená, hlavné mestá či historické udalosti. Táto forma vedomostí je síce zábavná a intelektuálne stimulujúca, no nemusí byť využiteľná v dnešných pracovných podmienkach.
Posledným klincom do rakvy starého vedomostného modelu sa stala globalizácia a technologická revolúcia, nasadenie umelej inteligencie. Počítač si dokáže zapamätať a spracovať viac faktov ako ktorýkoľvek človek a samotné vlastnenie informácií stráca na hodnote. Čo zostáva unikátne ľudské, sú zručnosti vyššieho rádu: kritické myslenie, kreativita, komplexné riešenie problémov, emocionálna inteligencia a schopnosť efektívnej spolupráce.
Systémy, ekosystémy a inovácie
Tušíme, že vzdelávanie by malo byť viac prepojené so životom a ekonomikou. Zmenu potrebujú všetci – školy musia otvoriť svoje dvere, firmy investovať do spolupráce, vlády vytvoriť podmienky a mladí ľudia mať odvahu skúšať, zlyhávať a učiť sa v reálnom svete. Práve takto sa rozvíjajú future skills – tímová spolupráca, riešenie problémov, kritické myslenie či schopnosť prispôsobiť sa zmenám – ktoré sú v 21. storočí dôležitejšie než encyklopedické vedomosti. Tento posun je zároveň priznaním, že starý model, v ktorom vzdelanie garantovalo úspech, už jednoducho neplatí.
Nestačí len reformovať výučbu. Musíme systémovo prepojiť vzdelávanie s inováciami, podnikaním a rozvojom regiónov. Inovácie vznikajú na rozhraniach – medzi technológiami a dizajnom, medzi spoločenskými vedami a dátovou analytikou, medzi lokálnymi znalosťami a globálnymi trendmi. Rodia sa v prostredí, ktoré spája talenty, infraštruktúru, experimentovanie, výskum aj odvahu meniť zabehnuté postupy. Takéto prostredie nazývame regionálnym inovačným ekosystémom. Je to živý organizmus, v ktorom spolupracujú školy, univerzity, firmy, start-upy, verejný sektor, kultúrne inštitúcie aj komunity. Každý hráč v ňom má svoju rolu – školy vzdelávajú ľudí so schopnosťou riešiť problémy, firmy vnášajú reálne výzvy a potreby, výskum ponúka nové poznatky a samosprávy tvoria priaznivé prostredie.
Jedna škola alebo univerzita nemôže pripraviť absolventov na všetko, čo ich čaká. Preto je potrebná dlhodobá a systematická spolupráca – vytváranie regionálnych ekosystémov zručností a možností špecializácie, aby mladí ľudia mohli na rôznych miestach nájsť a osvojiť si lokalizované zručnosti, ktoré budú formovať ich osobný rozvoj a rozvíjať ich talent. Ekosystém zručností znamená, že jednotlivé miesta a aktéri (škola, firma, výskum, kraj, komunity) spolutvoria prostredie pre učenie sa.
Z pohľadu vzdelávajúceho sa je ekosystém zručností pestrou a vzájomne prepojenou cestou, po ktorej môže kráčať a cielene si budovať svoj skillset – od školy cez stáže, projekty, kurzy, mikroosvedčenia, a mentoring až po dobrovoľníctvo, zahraničné mobility či pracovné skúsenosti. Preto vznikajú aj v Košickom kraji Centrá excelentnosti odborného vzdelávania (CoVE – Center of excellence in vocational education), ktoré budú fungovať ako uzly v tomto ekosystéme. Zároveň pomáhajú ukotviť vzdelávanie – to znamená, že zručnosti nie sú odtrhnuté od regiónu, ale vychádzajú z jeho špecifických výziev, potenciálu a talentov, čím prispievajú aj k miestnemu rozvoju a konkurencieschopnosti.
Konkurencieschopnosť, rozvoj a inovačná stratégia v košickom regióne
Vo svete prebiehajú preteky o čo najkvalifikovanejšiu pracovnú silu. Výsledkom je inflácia diplomov a rastúce náklady, ktoré si ľudia sami nesú za svoj profesijný rozvoj. Zručnosti sa tak z paradoxne dôležitého nástroja rastu stávajú aj zdrojom nerovnosti a sklamania. Zručnosti nerastú samé, potrebujú vhodné prostredie. Mnohé regióny totiž nezaostávajú pre nedostatok talentu, ale pre chýbajúce príležitosti pre jeho domáci rozvoj. Vzniká tak hlboká regionálna nerovnosť: zatiaľ čo niektoré regióny úspešne prepájajú školy, firmy a výskum, z iných mladí ľudia odchádzajú za lepšími podmienkami. Preto potrebujeme, aby zručnosti naviazané na ľudí zostávali v regióne, boli v obehu a mohli sa meniť na inovácie, riešenia a nové príležitosti. Na to je potrebná stratégia. Regionálna inovačná stratégia.
Stratégia inteligentnej špecializácie (RIS3) nepredstavuje len súbor priorít, ale najmä strategický nástroj, ktorý slúži ako filter a koordinátor verejných rozhodnutí. Jej cieľom je zamerať zdroje, kapacity a úsilie regiónu na oblasti s najvyšším inovačným potenciálom a možnosťou tvorby pridanej hodnoty. V Košickom samosprávnom kraji medzi takéto prioritné domény patria digitálna transformácia, zelené technológie, kreatívne a kultúrne odvetvia, zdravotnícke inovácie či pokročilé materiály.
Sústrediť sa pri implementácii RIS3 iba na technické zručnosti je receptom na neúspech. Bez súbežného rozvoja mäkkých zručností sa žiadne skutočné transformačné účinky v regióne nedostavia. Iba mäkké zručnosti prinášajú schopnosť spolupracovať v medziodvetvových tímoch, facilitovať zmenu, vytvárať dôveru, viesť a prepájať aktérov zo vzdelávania, výskumu, podnikania a verejnej správy. Absolútne rozhodujú o tom, či vieme koordinovať svoje úsilie, porozumieť si navzájom, nastaviť spoločné ciele a vytvoriť funkčný regionálny ekosystém, ktorý dokáže reagovať na komplexné výzvy a pretaviť potenciál na konkrétne inovácie a príležitosti.
Budovanie regionálnych ekosystémov zručností – ktoré zahŕňajú formálne i neformálne formy učenia, mentoring, mikrocertifikáty, stáže či inkubačné programy – má zmysel len vtedy, ak vychádza z jednotnej vízie a strategického smerovania. Prepojenie RIS3 so systematickým rozvojom mäkkých zručností preto nie je len zvyčajným doplnkom k technickým opatreniam. Je to nevyhnutná podmienka pre to, aby strategické priority neostali na papieri, ale boli prenesené do života cez dobre koordinovanú spoluprácu aktérov v kraji.
Projekt je podporený programom Interreg CENTRAL EUROPE so spolufinancovaním z Európskeho fondu regionálneho rozvoja.
