Pracuješ v košickom kreatívnom priemysle, tvoríš a zarábaš na živobytie, no zrazu do tvojho života príde pandémia a zmení ho. To je realita a zároveň najnovšie dielo umelca Róberta Rampáčka. Počas dvojmesačnej Domácej rezidencie pracoval na scenári pilotnej časti animovaného seriálu. Prečítaj si o jeho doterajšej tvorbe, ambíciách i skúsenostiach.
Pandemická domáca rezidencia
Pri písaní sú najdôležitejšie podnety. Niekedy stačí jeden, inokedy viacero a autor ich často vníma len podvedome. Robo hovorí, že marcová pandémia bola preňho spúšťačom kreatívneho procesu po nahromadení všetkých myšlienok a impulzov. „Fascinovalo ma, keď sa z týždňa na týždeň všetci zhodli na tom, že budú nosiť rúška. Na ulici som stretával o 80% menej ľudí a všetci mali rúška, pretože vedeli, že je to dôležité. Kráčal som, počúval hudbu a premýšľal o atmosfére v tomto, obvykle živom, meste. Vymyslel som si fiktívnu postavu, ktorá tu žije a tvorí, keď zrazu nastane pandemická situácia a celý ten príbeh som viazal na seba,“ dodáva. V čase, keď sme publikovali otvorenú výzvu na Domáce rezidencie, mal Robo napísaných už zopár strán a sám hovorí, že už len povinnosť zhmotniť svoje myšlienky v prihláške bola nápomocná pri tvorbe scenára. To, že sa ocitol medzi piatimi vybranými rezidentmi ho utvrdilo v myšlienke, že dielo, na ktorom pracuje, má zmysel.
Všetko je krehké. Naozaj krehké
V Robovom scenári sa uprostred uzavretých Košíc ocitá hrdina Richard pracujúci v kreatívnom priemysle, ktorý má v meste osvetu. Pandémia, ktorej prítomnosť je oveľa citeľnejšia, než ako sme to zažili, zmenila celú štruktúru dopytu a gro možností presunula do online priestoru. „Richard zistil, že to, čo robil doposiaľ, už viac nie je možné a hľadá spôsoby, ako uživiť seba a svoju rodinu,“ vysvetľuje Robo. Leitmotívom príbehu je odpor časti obyvateľov voči opatreniam, či posilnenie kompetencií silových zložiek, ktoré sa vymykajú spod kontroly a hrdina sa im môže len prispôsobiť. Atmosféru príbehu prirovnáva k situáciám v slovenských osadách počas koronakrízy. Mesto zostalo uzatvorené so zdravými aj nakazenými ľuďmi a Robo si kladie otázku, do akej miery sa hrdina dokáže prispôsobiť vyššiemu dobru, pretože to je v danej situácii najdôležitejšie. „Po meste jazdia hliadkové vozidlá a nad ním lietajú drony, ktoré kontrolujú pohyb obyvateľov. Všetko sa to odohráva na známych košických uliciach – Zámočníckej či Mäsiarskej,“ dodáva.
Na konci príbehu nenastane katarzia ani happy end. „Mnohí pamätníci hovorievajú, aby sme si vážili slobodu a všetko, čo máme, pretože je to veľmi krehké. Akokoľvek sa snažíme, na konci sa to vždy nejako podarí. Príbeh chcem uzavrieť, aby si z neho divák niečo odniesol, ale chcem si nechať aj priestor na pokračovanie. Primárne však bude mať určite dobrý koniec,“ vysvetľuje Robo. Scenár, ktorý napísal, pretvoria v štúdiu Onomatopoje a s ďalšími dizajnérmi do podoby animovaného filmu.
Vždy dostupné samovzdelávanie
Robo v prihláške uviedol, že jedného dňa by sa chcel stať dramaturgom, aby svoju prácu posunul na vyššiu úroveň. Rád by bol mediátorom medzi publikom a tvorivým tímom, ktorý vstupuje do procesu ešte počas výroby, rozumie snahe autorov a vie posúdiť, čo sa v publiku ujme – ide o problematiku, ktorá ho zaujímala už počas štúdia dokumentárneho filmu. „Sú veci, v ktorých si je človek istý a v ktorých naopak nie – tých druhých je drvivá väčšina. Keď som si uvedomil, že sa cítim sebaisto práve v oblasti dramaturgie, bol som už po škole a zdalo sa mi to neskoro – začal som sa v tejto sfére vzdelávať sám.“
V roku 2010 založil v Košiciach festival dokumentárnych filmov DOCsk. Bolo to obdobie, keď viacerí dokumentaristi dokončili svoje filmy pre zahraničné festivaly. „Povedal som si, že by bolo super, keby mohli svoje diela prezentovať doma skôr, ako sa s nimi vydajú do sveta. Problém bol akurát v tom, že sme nevedeli nájsť diváka. V tom období malo ministerstvo kultúry osobitnú grantovú schému pre Košice. Všetko sa tu rozbiehalo a každý v meste niečo usporadúval. Festival sme tak po 3 rokoch prestali organizovať,“ vysvetľuje Robo.
Prvé kolo Domácich rezidencií bolo organizované aj v rámci projektu Cultural and Creative Spaces and Cities, ktorý mal za cieľ prepájať občanov s lokálnou samosprávou, a to prostredníctvom prípravy novej kultúrnej stratégie, workshopov a rôznych výskumných aktivít. Keďže aktivity projektu boli z dôvodu pandémie pozastavané, rozhodli sme sa otestovať tento nový druh podpory umelcov, vďaka ktorému mohli naďalej tvoriť v bezpečí ich domovov.
Okrem Róbertovho projektu, sme podporili ďalšie dva projekty, ktoré tematicky zapadali do cieľov projektu. Módna dizajnérka Ľudka Žoldáková vo svojej kolekcii sofistikovane prepojila majoritu s minoritou. Juraj Horňák skúmal nevyužité priestory v Košiciach, tzv. „nemiesta“, prostredníctvom nákupného vozíka a vyzýval verejnosť na prebádanie týchto lokalít spolu s ním.
Projekt je spolufinancovaný z programu Európskej únie Kreatívna Európa.
