Autor: Adriana Jesenková
Mesto s ľudským rozmerom potrebuje citlivé inštitúcie
Žiť v meste s ľudským rozmerom, s dimenziou, ktorá umožňuje dobrý život, to nie je samozrejmosť. Nemalo by to však byť privilégiom. Čo vlastne dáva mestu ľudský rozmer ? Určite okrem iného to, ako dokáže reagovať na potreby tých, ktorí v ňom žijú, pracujú, ktorí do neho prichádzajú, zdržia sa v ňom rôzne dlhý čas, a majú tak príležitosť vytvárať si s ním vzťah. Aby mesto takým mohlo byť, musia byť takými ľudia, komunity a inštitúcie, ktoré ho tvoria a sú jeho súčasťou. Aby človek mal pocit, že na ňom záleží, že záleží na tom, ako sa cíti a čo potrebuje, a je jedno, či je v meste na trvalo alebo len krátky čas.
Responsivita ako základ etiky starostlivosti
Schopnosť inštitúcií reagovať citlivo na potreby ľudí – teda ich responsivita – sa v súčasných spoločenských podmienkach ukazuje ako jeden z kľúčových normatívnych i praktických problémov. Etika starostlivosti pritom tento problém neuchopuje ako otázku technickej efektívnosti či administratívnej flexibility, ale ako otázku vzťahovej citlivosti, morálneho vnímania a schopnosti reflektovať asymetrie moci, ktoré formujú možnosti reagovania na potreby druhých. Responsivita nie je neutrálnou kompetenciou, ale je vždy situovaná v rámci konkrétnych mocenských konfigurácií, ktoré buď umožňujú, alebo obmedzujú vnímavosť voči zraniteľnosti, potrebám a hlasom jednotlivcov a skupín. Je to schopnosť vnímať a interpretovať reakciu toho, o koho sa staráme, o koho máme starosť / na kom nám záleží, a teda za koho prijímame a nesieme zodpovednosť, a na základe nej posúdiť, či starostlivosť bola adekvátna, dostatočná alebo správna. Zároveň etika starostlivosti chápe responzivitu ako praktickú schopnosť meniť konanie na základe porozumenia druhému.
Z tejto perspektívy sa responsivita na inštitucionálnej úrovni nedá redukovať na systém procedúr či indikátorov kvality, ale musí byť chápaná ako dynamická schopnosť udržiavať vzťahový dialóg s tými, ktorých sa rozhodovanie týka. Ide o schopnosť kontinuálne prelaďovať, meniť vlastné normy, pravidlá a praktiky v reakcii na meniace sa konfigurácie potrieb a skúseností. To si však vyžaduje existenciu prostredí, v ktorých je možné tieto potreby vyjadrovať, počúvať a spoločne prehodnocovať – teda prostredí, ktoré možno označiť ako starostlivé priestory.
Starostlivé priestory vznikajú zo vzťahov
Tieto priestory a prostredia vždy utvárajú ľudia – profesionáli, ale aj laici, spoločne, v interakciách, vo formálnych, i neformálnych vzťahoch. Zdalo by sa, že utvárať a formovať vzťahy je banalita a samozrejmosť, ktorú zvládne s ľahkosťou každý. Nie je to pravda, je to mýtus. Táto pre každodenný dobrý život nevyhnutná kompetencia si vyžaduje špecifické mäkké zručnosti. Tieto zručnosti potrebujeme kultivovať, podporovať a rozvíjať vo všetkých aktéroch mesta a jeho života. Zručnosť utvárať vzťahy, modifikovať ich, rozvíjať, posilňovať alebo opravovať tam, kde sú pokazené alebo zničené, si vyžaduje také schopnosti a dispozície – a v konečnom dôsledku aj cnosti – ako citlivosť, vnímavosť, empatiu, spolucítenie, schopnosť prejavovať radosť a smútok spolu s inými, naladiť sa na prežívanie a potreby odlišných ľudí a bytostí, schopnosť prejavovať vďačnosť, ale aj pokoru, dodávať a prijímať nádej a energiu, tvoriť kompromisy a hľadať spoločné riešenia. Vyžaduje si to predstavivosť, schopnosť vidieť možnosti tam, kde iní vidia len prekážky, schopnosť vidieť v odlišnostiach priestor pre nové prístupy, pre obohatenie tradičného, pre inovovanie zabehaného, skromnosť, uvážlivosť a odvahu zároveň. Vyžaduje si to starostlivý prístup k prekvapeniam každodenného života, ktoré nutne prichádzajú, pretože jednoducho na tomto mieste a v tomto meste žijeme spolu so všetkými svojimi jedinečnými rozdielmi, ale aj podobnosťami.
Kreatívny sektor ako tvorca starostlivých priestorov
Práve v tomto momente vstupuje do hry kreatívny sektor. Jeho význam nespočíva primárne v produkcii estetických hodnôt či ekonomických efektov, ale v jeho potenciáli kultivovať podmienky pre vznik a udržiavanie starostlivých priestorov. Kreatívne praktiky – umenie, literatúra, komunitné projekty, participatívne formy tvorby – disponujú schopnosťou otvárať skúsenostné horizonty, vyjadrovať marginalizované perspektívy a vytvárať situácie, v ktorých sa stretávajú odlišné životné svety. Týmto spôsobom vytvárajú podmienky pre rozvoj citlivosti voči inakosti a zraniteľnosti, ktorá je nevyhnutná pre autentickú inštitucionálnu responsivitu.Starostlivé priestory, ktoré kreatívny sektor pomáha utvárať, nemožno chápať len vo fyzickom či materiálnom význame. Nejde o nejaké statické alebo homogénne entity. Ide skôr o dynamické, vzťahové a normatívne otvorené konfigurácie, v ktorých sa významy, identity a potreby neustále prejednávajú.
Sú otvoreným, a zároveň bezpečným priestorom pre stretnutia inakostí, odlišností, rozdielov. Áno, je v nich možné zažiť prekvapenia, aj zneistenia, môžu aj provokovať, ale ich aktéri a aktérky dostávajú podporu a aj sa ňou sami / y stávajú pre to, aby stretnutie s tým a tými, čo je odlišné, a ktorí / ktoré sú odlišné, nebolo znevažujúce, urážlivé, či bezohľadné. Naopak, aby bolo výzvou, ktorú je možné zvládnuť, aby bolo interakciou, ktorá umožňuje rásť cez pochopenie a porozumenie.
Priestor pre dialóg, rozmanitosť a spoločné riešenia
Ich špecifikom je, že umožňujú prekračovať pevné identitné a aj generačné hranice bez toho, aby ich negovali. Inými slovami, nejde o rozpustenie rozdielov, ale o ich situovanie do vzťahového rámca, v ktorom sa môžu stať zdrojom spoločného konania. A to každá životaschopná komunita potrebuje.
Takto chápaný priestor poskytuje alternatívu k dominantným modelom sociálnej organizácie, ktoré často operujú s príliš pevnými kategóriami a hierarchiami. V starostlivých priestoroch sa jedinečnosť jednotlivca nestavia proti spoločnému, ale stáva sa jeho predpokladom. Práve pluralita skúseností, perspektív a identít vytvára podmienky pre hlbšie porozumenie potrebám a pre formovanie odpovedí, ktoré sú citlivé na konkrétnu situovanosť ľudí. To si v inštitúciách vyžaduje ľudí, ktorých tvorivosť nemá len nejaký technický a analytický charakter. Je to zručnosť predstavovať si, a zároveň uskutočňovať také aktivity a spôsoby spájania rozdielnych ľudí a skupín, ktoré sú postavené na neustálej, trpezlivej, uvážlivej a otvorenej vnímavosti voči potrebám všetkých dotknutých aktérov komunity mesta. Nejde len o to niečo vymyslieť, ale aj uskutočniť a urobiť to tak, aby to bolo udržateľné a uchovávalo dobrý spôsob života ľudí na tomto mieste a v tomto meste.
Kreativita ako cesta k responsívnejším inštitúciám
Kreatívny sektor v tomto zmysle nefunguje len ako „doplnok“ k inštitucionálnym štruktúram, ale ako ich kritický a zároveň konštruktívny partner. Prostredníctvom umeleckých a participatívnych praktík dokáže poukazovať na slepé miesta inštitucionálnych reakcií, tematizovať neviditeľné formy vylúčenia a otvárať diskusie o tom, čo sa v rámci existujúcich rámcov nedá ľahko pomenovať. Zároveň však ponúka aj konkrétne skúsenosti alternatívnych foriem spolužitia a spolupráce, ktoré môžu slúžiť ako inšpirácia pre zmenu a zlepšenie inštitucionálnych praktík.
Podmienkou toho, aby kreatívny sektor mohol tento potenciál napĺňať, je jeho ukotvenie v konkrétnych komunitách a miestach. Starostlivé priestory nevznikajú abstraktne, ale sú výsledkom dlhodobej práce na budovaní vzťahov, dôvery a zdieľaných významov. Len tam, kde kreatívne iniciatívy vstupujú do reálneho života komunít, kde reagujú na ich potreby a kde sú schopné vytvárať inkluzívne a participatívne prostredia, môžu prispievať k rozvoju inštitucionálnej responsivity.
Tvorivosť v tomto kontexte prestáva byť samoúčelná. Jej hodnota sa neodvíja len od originality či estetickej kvality, ale od jej schopnosti vytvárať podmienky pre spoločné konanie, v ktorom sa stretáva jedinečné so spoločným. Kreatívne praktiky sa tak stávajú médiom, prostredníctvom ktorého je možné kultivovať citlivosť voči potrebám druhých a zároveň rozvíjať schopnosť kolektívne na tieto potreby reagovať.
Filozofická perspektíva etiky starostlivosti tak ukazuje, že kreatívny sektor prispieva k zmene mocenských vzťahov, a tým ovplyvňuje zmenu spôsobu, akým reagujú na potreby ľudí v meste inštitúcie. Oslabuje nerovnosti medzi tými, ktorí rozhodujú, a tými, ktorých sa rozhodnutia týkajú. Vytvára totiž priestory pre vyjadrenie hlasov, ktoré sú na okraji záujmu dominantných skupín a štruktúr spoločnosti. Podporuje vzťahové formy poznania. Vďaka tomu responsivita inštitúcií prestáva byť chápaná ako jednostranná schopnosť inštitúcií „poskytovať služby“ a začína sa chápať ako spoločný projekt, na ktorom sa podieľajú rôzni aktéri, ktorí sú ochotní počúvať, interpretovať a meniť vlastnú pozíciu.
Kreatívny sektor má teda potenciál kultivovať inštitucionálnu responsivitu práve prostredníctvom vytvárania a udržiavania starostlivých priestorov. Tieto priestory umožňujú prehodnocovať vzťah medzi jedinečnosťou a spoločným konaním, medzi identitou a otvorenosťou, medzi starostlivosťou a mocou. Len v takto utváranom prostredí môžu inštitúcie rozvíjať schopnosť reagovať na potreby ľudí spôsobom, ktorý je nielen efektívny, ale aj morálne udržateľný a vzťahovo citlivý.
Projekt je podporený programom Interreg CENTRAL EUROPE so spolufinancovaním z Európskeho fondu regionálneho rozvoja.
