Alexandra Jurikova
04.05.2015
8 min

Andrea Kalinová a Martin Zaiček: LOKOKINO - Monument for Mziuri memory

Nasledujúci blog je o našom projekte, ktorý bol zavŕšením našej práce v Tbilisi.

Nasledujúci blog je o našom projekte, ktorý bol zavŕšením našej práce v Tbilisi. Prvé týždne sme strávili hľadaním vhodného objektu pre náš výskum a následnú priestorovú intervenciu. Kvôli sociálnej neudržateľnosti sme žiaľ museli upustiť od snubne vyzerajúcich rekreačných objektov pri Tbiliskom mori (viac tu). Nakoniec sme sa definitívne rozhodli pracovať s mozaikovou štruktúrou v detskom parku Mziuri, ktorá nás, zaujala hneď na začiatku nášho pobytu. Vznik Mziuri parku bol iniciovaný gruzínskym spisovateľom Nodarom Dumbadzem, ktorý bol počas svojho pobytu v USA v roku 1979 očarený Disneylandom. Po návrate túžil  niečo podobné dopriať aj gruzínskym deťom. Park mal veľkorysú urbanistickú ideu. Mal to byť kilometre dlhá zelená zóna plná atrakcií pozdĺž rieky oddeľujúcej Vake a Saburtalo. Dnešný Mziuri park stojí na začiatku tohto plánovaného komplexu. V skiciach parku je vidieť aj visutý vlak, ktorý mal ponad krajinu viesť zo Mziuri do Betanie (asi 20 km za Tbilisi), kde je malé lyžiarske stredisko. Ako to už býva, väčšina z romantickej utópie sa nerealizovala. Park je v súčasnosti preťatý diaľnicou a veľká časť je znehodnotená novou výstavbou. Malý mestský park Mziuri však aj napriek tomu slúži verejnosti. Nás najviac zaujal mozaikový útvar v podobe slimáka stojaci uprostred parku. Dozvedeli sme sa, že mal slúžiť ako stanica detského funicularu a ako správni výskumníci sme sa odvážili vstúpiť aj do jeho útrob, kde sme objavili malé kino. A tak mohol začať náš výskum v archívoch a medzi pamätníkmi. Dozvedeli sme sa, že tento objekt dostal meno Lokokino, lokokina znamená totiž po gruzínsky slimák. Mozaiku na Lokokine zhotovila niekedy okolo 1984 dielňa známeho majstra sovietskej éry:  Zuraba Tsereteliho. 02 Prvé kroky nášho skúmania viedli do Národnej knižnice. Pre cudzincov mission imposible, ale našťastie sme mali pomocníkov. Napriek tomu, že tento park bol veľmi významný nielen pre Tbilisi, ale pre cele Gruzínsko, materiálu sme našli extrémne málo, teda takmer nič. Tak isto pokračoval aj náš výskum v Národnom archíve, kde na nás mal čakať filmový materiál. Po asi dvojhodinovom  čakaní sme obdržali asi 50 sekundové video dosť zlej kvality o pohrebe Nodara Dumbadzeho a odhalenia jeho busty v parku. Po náhlej smrti Nodara Dumbadzeho v roku 1984 sa vtedajšia vláda rozhodla pochovať  národného literáta práve v Mziuri parku. V roku 2009 sa hlavný patriarcha gruzínskej pravoslávnej cirkvi Illia II rozhodol preniesť jeho hrob na národný panteón v Mtastminde, kde sú pochované všetky ostatné významné osobnosti. Hneď na to však začala postupná deštrukcia parku a výstavba diaľnice cez jeho stred - akákoľvek zhoda okolností je vraj čisto náhodná. 07 Kvôli náročnosti a takmer nemožnosti pátrania v archívoch sme zmenili taktiku a rozhodli sa ísť cestou osobných archívov a spomienok. Každý mladý Tbilisan má vo svojom rodinnom albume aspoň jednu fotografiu zo Mziuri, rozhodli sme sa tieto rodinné fotky zozbierať. 12 Ďalšou cestou pátrania po materiáloch bolo kontaktovať ľudí, ktorí s parkom mali v minulosti niečo spoločné. Ako prvú sme navštívili dcéru zakladateľa parku pani Dumbadze. Stretnutie bolo v múzeu Nodara Dumbadzeho. To, kde toto múzeum je umiestnené nás celkom prekvapilo a pobavilo, ale že vraj je to v Gruzínsku bežné. Rodina Dumbadze bývala v paneláku v tesnej blízkosti Mziuri parku a tak sa múzeum nachádza práve v ňom. Zistíte to tak, že pred vchodom do domu je malá plaketa. A tak stúpame po schodoch a pýtame sa spolubývajúcich, že na ktorom poschodí je teda to múzeum, niektorí ani nevedia, ale nakoniec ho nájdeme na šiestom poschodí. Pani Dumbadze nás privíta v byte, aj s jej mamou, ktorá rieši nejaký problém s potrubím. V byte už nebývajú, prišli aspoň trochu skôr, aby zakúrili. Po prehliadke sa púšťame do archívov. Dúfame, že nájdeme fotografie z parku, ideálne, na ktorých bude aj Lokokino. Nakoniec toho veľa nie je, pár fotiek vnúčeniec s klaunom, nejaké delegácie a väčšina fotografií je opäť z Dumbadzeho pohrebu. Najzaujímavejší  relikt sú dva zošity - denníky prvého správcu Mziuri parku Amirana Abesadzeho z rokov 1983-85, ktorý poctivo zapisoval takmer každodenné dianie v parku. Tie si môžeme požičať. Nasledujúci týždeň ich Data a Anie poctivo čítajú. O Lokokine však stále nič. 14 Ako ďalšieho ideme navštíviť oficiálneho sochára Mziuri parku Gia Japaridzeho, ktorý mal na starosti sochy a celkovú umelecký vzhľad parku spolu s architektmi. Býva v dedine pri diaľnici smerom na Mtskhetu. Ukazuje nám ateliér a jedinú fotografiu, ktorú našiel. Pred časom sa totiž sťahoval a archív ešte nemá roztriedený. Tak informácie dostávame len ústne. Ale aspoň nám vie porozprávať ako to bolo s Lokokinom. Funikular sa pôvodne ani neplánoval, ale keď kopcom prešiel bager a ostal po ňom jarok, rozhodli sa, že to využijú na tento účel. A zákazku na mozaiku dostal vtedy najvýznamnejší umelec, už spomínaný Tsereteli. Dozvedeli sme sa, že ani kino ani funikular nikdy nefungovali. 23 Na záver nás navštívil samotný správca Amiran Abesadze, autor spomínaných denníkov. Doniesol celkom veľký archív fotografii z oficiálnych návštev parku. Ten totiž fungoval aj ako politická reklama a všetky domáce ale hlavne zahraničné delegácie ho museli navštíviť. 19 Ako posledný archívny materiál získavame 2 minúty videa zo štátnej televízie. Hodnotné farebné zábery z fungovania v parku. Tento úlovok je kvôli bizarnej byrokratickej obštrukcii (a poplatkom) korunovaným zlatým grálom celého Tbiliského pátrania. Medzitým riešime iné praktické záležitosti, ako povolenie na event a upratanie interiéru Lokokina. Magistrát sa tvári, že nič nie je problém, povolenie dostávame. Ale keď príde na upratovanie, ktorého termín odkladáme čo najneskôr, aby kino ostalo čo najdlhšie čisté, dostávame  jednoznačnú odpoveď. Takú špinu (kino slúži ako verejné záchody) predsa nemôžu dať svojim ľuďom upratať. Hm, takže to čaká nás. No, čo už. Zajo s Datom idú nakúpiť pomôcky na miestny mestský trh, sortimentom špecializovaný približne ako u nás Hornbach. Andrea zatiaľ strihá video z parku, ktoré sme natočili predchádzajúci deň. V pondelok začíname s čistením. Chalani sa púšťajú do interiéru, hovná smrdia, chlórom nešetríme a nakoniec celkom rýchlo umyjeme aspoň vchod. Andrea sa snažím očistiť mozaiku, ktorá je celá začmudená. Vnútri sa niekomu očividne podaril spraviť dosť veľký požiar a mozaika je na väčšine miesta úplne čierna. Najväčšia výzva je však horná premietacia miestnosť. Chalani zhodnotia, že pravdepodobne tam žila nejaká bezdomovkyňa (podľa šatstva to bola žena) a tá asi aj spôsobila požiar. Vynesú asi 6 veľkých vriec odpadu a nakoniec po dvoch dňoch upratovania je naše Lokokino čisté, takmer voňavé a pripravené na našu jednodňovú výstavu. lokokino_brigada_3 Samotná akcia trvala jedno odpoludnie, najzvedavšími návštevníkmi boli miestni policajti, ktorí našu činnosť pozorovali už pár dní a konečne sa chceli pozrieť, ako to vyzerá vo vnútri. Počasie celkom vyšlo, spočiatku bolo priam jarne teplúčko. Hostia sa trúsili, prekvapení aké je to vo vnútri veľké a s nápadmi, čo by sa tam dalo všetko robiť. Tak dúfame, že niečo z toho aj zrealizujú, keď sme im to tak pekne vyčistili. Nás trápilo, že nám Data zakázal ponúkať návštevníkom víno, že vraj v Gruzínsku je pitie alkoholu na verejnosti zakázané, hehe, kto by to bol povedal. Určite by sa zdržali dlhšie, takto si pozreli výstavu, chvíľku postáli a išli ďalej. No na estragónovú malinovku sa publikum moc nalákať nedalo. lokokino_brigada_08

Inštalácia archívnych fotografií v projekčnej miestnosti.

lokokino_brigada_9

Projekcia videa na stenu Lokokina, ktoré pozostáva z videopohľadníc zo súčasného Mziuri parku, archívnych záberov a časti denníka v gruzínštine.

Celý fotoalbum si môžete pozrieť tu a tu video.

Viac info o Andrei a Martinovi nájdete v ich profile na našej stránke.