Barbara Rusnáková
10.04.2017
8 min

O absurdných kombináciách a poliach svedomia s Ivetou Grófovou

Ďalšou vzácnou hosťkou Košice Story Hotelu bola režisérka krištálovo-medveďovej Piatej lode. Jej košickosť spočíva v tom, že sa jej protiprúdne darí kombinovať nekombinovateľné. Okrem tém, s ktorými pracuje, nás zaujala svojim inovatívnym prístupom k filmovej tvorbe. Hraný film Piata loď, kde sa režisérka opiera aj o režijné metódy z dokumentárnej tvorby pritiahol nejedného neslovenského diváka a predstavil sa v plnom znení v obľúbenom Kine Úsmev.

Je premiéra. V kine plnka. Pukance nepukajú, nie sú všade po kine roztrúsené a nie sú zaseknuté v podrážkach medzi štrkom. Prítomnosť tvorcov podčiarkuje vzrastajúcu dôležitosť kina. Spolu s Hvižďom stojíme na nesprávnej strane dverí a zatvárame ich zvonku. Som pripravená na to, že idem robiť rozhovor o filme, ktorý som ešte nevidela, natočeného podľa knihy, ktorú som nečítala... preto hľadám, čo máme spoločné: ruky, nohy, na konci rozstrapkané (L+S) a ľúbivosť k neurčitým hraniciam medzi filmom hraným a dokumentárnym.

 „Prepáč, musela si na mňa čakať ako na nejakú hviezdu. A prosím ťa nevykaj mi.“ Boli prvé slová Ivety Grófovej reflektujúce jej skromnosť, podľa ktorých si ju aj zapamätám. Hneď na úvod som bola zvedavá na osobu, ktorá študovala módne návrhárstvo, neskôr animovanú tvorbu, tvorí v dokumentárnej sfére a práve natočila celovečerný hraný film.

Ako si vysvetľuješ spojitosť medzi týmito odvetviami a čo ťa viedlo k ich obmieňaniu?

Módne návrhárstvo ma rozhodne nebavilo. Rada som kreslila a ilustrovala knihy, a zdalo sa mi, že môžem myšlienku kresleným spôsobom pretaviť do príbehu. Na animácií som sa trochu stratila v preklade, lebo sa v tom období na VŠMÚ v podstate nič nedialo. Na film sa už netočilo a s digitálom sa ešte len začínalo. V tom rozpačitom období bolo zrazu omnoho dostupnejšie točiť dokumenty, ku ktorým som sa dostala náhodou. Na dokument ma aj neskôr posielali študovať.  

Naozaj prišiel impulz študovať dokument práve od učiteľov?

No, opätovne som sa snažila aplikovať dokumentárne a hrané postupy do animácie, čo mi veľmi na Katedre animovanej tvorby nechceli dovoliť. Vtedy to bolo dosť prísne a nebolo zvykom miešať druhy filmov, hoci už o pár rokov boli prvé animované dokumenty bežnou súčasťou svetovej kinematografie. Dušan Hanák ma zobral do tretieho ročníka na Katedru dokumentárnej tvorby, bola tu väčšia sloboda v miešaní filmových druhov a to ma veľmi bavilo.

Dušan Hanák v '89 vyhral na Berlinale strieborného medveďa. Ty si teraz na Berlinale získala krištáľového medveďa... študovať dokument teda vôbec nebol zlý nápad! Existuje pre teba hranica medzi filmom dokumentárnym a hraným? Dá sa tá tenká čiara vymedziť, a je to vôbec dôležité?

Ja tam tú hranicu, práveže, vôbec nevidím. Skôr vidím hranicu v zodpovednosti autora do akej škatuľky potom film prihlási. Kódy, ako divák číta dokumentárny film a ako číta hraný film sú, predsa len, iné. Hranica medzi dokumentárnym a hraným filmom sa skôr odohráva na poli svedomia autora. A kým divák začne tieto kódy čítať inak, tak to pár rokov ešte potrvá.

(Čo mi pripomína, ak sa človek pozerá na umelecké dielo s tým, že mu poviete, že je to umelecké dielo, bude si myslieť, že je to umelecké dielo, aj keď je to obložený chlebík. A voilá, Iveta potvrdzuje 200 ročnú Kantovu teóriu o súdení a predsudkoch.)

Nestáva sa tak často, že by naraz vyšlo toľko divácky úspešných slovenských alebo v slovenskej koprodukcii tvorených filmov. Prečo si myslíš, že tvoj film na Berlinale zarezonoval?

Úplne neviem posúdiť kde videli kvalitu a prečo si ho vybrali. Ale konkurencia na áčkovom festivale Berlinale bola naozaj obrovská – ročne vyberajú spomedzi pár tisíc prihlásených filmov. Potom prišla cena od detskej poroty – Krištáľový medveď, kde nebol absolútne žiaden kalkul z ich strany. Tie 10 až 14 ročné decká to vyberajú samé a absolútne nikto im do toho nezasahuje. Myslím si, že to nevnímali až tak útlocitne ako sa film Piata loď vnímal na Slovensku. Mali na to možno iný otvorenejší pohľad než na to majú pohľad ľudia tu.  

Čo konkrétne znamená dostať cenu na Berlinale? Podarilo sa ti aj vďaka festivalu dostať sa do nejakej zahraničnej distribúcie?  

Ak tam nejdete ako divák tak všeobecne na festivaloch sú skvelé kontakty. Niektoré projekcie filmu Piata loď boli vyslovene pre nákupcov filmov. Vďaka cene a možnosti byť na festivale máme už potvrdenú premiéru v Kórei alebo v Taliansku, vďaka nášmu sales agentovi sú potvrdené alebo v jednaní aj ďalšie festivaly, film sa už napríklad podarilo predať na čínsky trh, takže bude mať veľa divákov. 

Práca s nehercami je jedným zo symbolov tvojej tvorby. Vyberáš si hercov podľa toho akú majú životnú skúsenosť, ako veľmi korešponduje reálny človek s postavou vo filme alebo ako?

 Nemusí to nutne súvisieť so životnou skúsenosťou ako skôr s nejakým emočným potenciálom človeka, fyzionómiou či potenciálom adekvátne reagovať. Ja som čerpala aj zo svojej skúsenosti s réžiou dokumentárnych a medzižánrových filmov, nakoľko je práca s deťmi je dosť podobná práci s nehercami.

Z pohľadu diváka by mohlo byť zaujímavé sledovať proces tvorby, nie len samotný výsledok hotového filmu. Používala si nejaké špecifické režijné metódy, ktoré sú odlišné od (tvojho) štandardu?

Odlišné od môjho štandardu bolo to, že som v polovici nakrúcania pochopila, že musím začať byť prísna a musím mať ako režisérka pred deťmi autoritu. Tou bežne pri réžii svojich filmov neoplývam. Pre tie deti sa časom stala filmovačka rutinou a občas už bolo zaujímavejšie kaziť to ako nakrúcať, tak jednoducho museli pocítiť ten moment, keď sa zaviedli pravidlá. Nemôžeme byť na pľaci 30 hodín a čakať kým sa to podarí.

Spomedzi 100 dievčat si si vybrala práve Vanessu Szamuhelovú. Čo konkrétne ťa na dievčati zaujalo?

Nie je úplne obvyklé aby dieťa v takomto veku dokázalo zahrať psychologicky náročnejšie veci a Vanessa zvláda emočne náročnejšie polohy. Napriek tomu, že som si vybrala dieťa z relatívne bežnej rodiny, tak som neskôr pochopila, že to dieťa má niečo za sebou a je to v jej očiach. Určite sme čerpali z jej prirodzených emócií a prepisovali sme scenár aby jej pasoval do úst. Táto flexibilita je úplne najdôležitejšia pri všetkom. Preto sa strašne ťažko rozpráva o režijných metódach lebo úplne najzákladnejšia metóda je mať všetko perfektne pripravené ale v každej sekunde to treba vedieť aj zmeniť, k je to potrebné. Je to taká absurdná kombinácia.

Vraví sa, že kniha je lepšia ako film.

To musia posúdiť diváci. Ale mám aj dobré alibi lebo keď sama  spisovateľka vraví, že sa jej film páči, tak čo viac si môžem želať. V podstate ten film je upútavkou na knihu.

P.S.: Celý čas myslím na to, aby som nezabudla spomenúť Roba Rampáčka a festival dokumentárnych filmov DOCsk. Bolo by nádherné, keby sa podarilo festival obnoviť, zhasnúť svetlá, obliecť si tričká Smrť dokumentárnemu filmu a uvedomovať si krásu nejasnosti hraníc medzi žánrovými definíciami.


Foto: Radka Šišuláková