Barbara Rusnáková
30.11.2016
6 min

Mega drina, spálená koža, ženskosť a poetika // Ariadna Vendelová, Escalator 2016

Drsné ruky, fialové modriny, spálená koža, vykĺbené rameno, vyskočené rebro verzus ľahkosť, krásno, ženskosť a poetika. Jej talent, či skôr mega drina, sa už stihla rozšíriť ústnym podaním z pokolenia na pokolenie, od Tatier k Dunaju, od Rigy po New York, z veľkomiest do #nalukepodlesom. S dlhšími pauzami a obdobiami frustrácie ju sen stať sa vzdušnou tanečnicou omínal na vlastnom umeleckom daimonióne a neponúkol inú možnosť ako sa k šálom či kruhu opätovne vracať a odpúšťať im bolesť. Ariadna Vendelová, košická bojovníčka za slobodu prejavu tela a ženskosti.

Cesta 

Stačila jedna fotka, ktorú v sedemnástich rokoch videla počas študijného pobytu v Amerike, aby podnietila Ariadninu predstavivosť: „Tanec na istom náčiní vo vzduchu mi prišiel ako mega úlet. Úplne nový druh pohybu a pohybovej tvorivosti.“ Bol to sen, no zdal sa absurdný. Po návrate z krajiny neobmedzených možností do mesta neobmedzených obmedzení, si ju šály našli viac menej sami. V Košiciach ju oslovila Katka Raševová, s ktorou absolvovala intro do vzdušného tanca a svoje prvé predstavenie. Kvôli maximálnej fyzickej vyťaženosti to po takmer dvoch rokoch vzdala.  

„Bol to veľký šok pre telo, lebo sme na to šli veľmi zhurta a už som to nechcela ani vidieť. Nevedela som to nikam posunúť a navyše, keď som začala porovnávať svoju úroveň s ostatnými arealistami, bolo to diametrálne odlišné a ďaleko. Videla som, že to chce veľa tréningu a profesionálne vedenie.“ V ďalšej etape ju sprevádzal trapézový kruh v spolupráci s Divadlom na Peróne, ktorí tiež hľadali nový druh pohybu. Po spoločnom vystúpení v Tornali prišla kríza číslo dva: „Nemala som kde cvičiť, nemala som tu vôbec žiadne kontakty, nikoho kto by ma mohol pretlačiť alebo mi pomôcť. Žiadne materiály, ani know-how, lebo ten som sa musela postupne naučiť. Všetky prvky a prechody som sa snažila vychytať len z videí.“  

Keď Ariadna dosiahla level, s ktorým sa mohla prezentovať, začali sa objavovať zákazky na predstavenia a zároveň štádium, keď musela fyzicky zosilnieť a pracovať na technike. Dodnes vystupovala na rôznych predstaveniach a súťažiach od Budapešti, Prahy, New Yorku a dokonca niekoľkokrát sedela v kresle poroty na medzinárodných súťažiach.  

Ariadnina Niť je životný štýl 

Ariadnina Niť je pojem na motíve báje z gréckej mytológie o Tezeovi a Minotaurovi, ktorý si Ariadna vybrala ako názov pre zastrešenie svojich aktivít. Okrem vzdušného tanca sa totiž venuje joge, Orbe (improvizovaný spontánny tanec), zdravej strave, téme ženy, prírody a rôznymi aktivitami, ktoré majú pre ňu veľmi úzku súvislosť. Rozhodla sa im prideliť rovnakú dôležitosť a propagovať aktivity aby spojila ľudí, ktorí sa venovali podobným činnostiam. Podľa jej slov znamená Ariadnina Niť taktiež cestu za poznaním alebo cestu z labyrintu života von. 

Niekto by si povedal, že s takým menom ani nemohla dopadnúť inak. Výrazná osobnosť vzdušno-tanečnej scény, aktivistka ženskosti a ospevovateľka prírody, ktorá podčiarkuje dôležitosť odstupu od spoločnosti a tvorbu z pozície outsidera: „Viem, čo sa okolo mňa deje a rada spolupracujem s lokálnou komunitou; napríklad s Lindou z CHATu, s Divadlom na Peróne, s Katkou Rampačkovou z Heeb-she a podobne. Ale robím veci po svojom a necítim sa byť súčasťou nejakej scény.“  Priznala svoju dilemu o bytí intenzívnej súčasti spoločnosti a dodala, že sa inšpirovala jogou, ktorá učí vystúpiť z kruhu a pozrieť sa na realitu z úplne inej perspektívy. Jej pohľad na umenie je vo svojej jednoduchosti pre mnohých nekonvenčný: „Pre mňa predstavenie nemusí mať výpovednú hodnotu, nemusí odrážať sociálnu alebo politickú tému. Pre mňa je tanec pohyb, oslava života v tele. Je to určité rituálne gesto. Niekedy sa veľmi snažíme vypovedať niečo veľké ale často je to iba o živote v samom z nás.“ Vysvetlila svoj pohľad na konceptuálne riešenie tém v umení. 

Escalator

„Paul mi dal nádej a stále pripomínal dôležité veci. Stretnutie za stretnutím rozpitvával a analyzoval moju situáciu z jeho uhla pohľadu, ktorý bol pre mňa veľmi cenný.“ 
Do Escalatora sa prihlásila na podnety ostatných Escalatorcov, s ktorými sa napokon ocitla v jednom ročníku, a s kritickou otázkou vlastného time-manažmentu a obmedzenia aktivít, ktoré neviedli k naplneniu vlastnej vízie. Do CIKE neprišla s úplne jasným projektom, ale s chuťou posunúť aktivity Ariadninej Nite ďalej. 

„Paul, môj tútor, ma inšpiroval k tomu aby som založila performatívny súbor so vzdušnou akrobaciou ako hlavným výrazovým prostriedkom. Lebo súbor nového cirkusu tu zatiaľ nie je. Mám veľkú túžbu to robiť ale ono to nie je také jednoduché.“ Uvažovaním nad ďalšími výzvami sa podobne ako Music Lab v roku 2017 snaží nájsť priestor, kde by sa ľudia mohli realizovať. Jej najväčším snom je založiť si svoj vlastný multi-žánrový, multi-pohybový priestor, kde si budú parkuristi, freerunneri, akrobati, tanečníci, arealisti, jogíni, breakeri, a ďalší, rozvíjať vzťah k pohybu. 

Escalator jej priniesol praktické nápady pre riešenie problémov s ktorými sa stretáva nejeden kreatívec: „Od marketingu, po rozvoj publika, projektový manažment, strategický manažment, finančný manažment, reklamu,... Všetko by sa malo učiť už na strednej škole.“ (Súhlasíme.)

Úspech je a.k.á drina 

Keď Ariadna dostala otázku, čo považuje za svoj najväčší úspech, nespomenula ani jednu vyhratú súťaž, ocenenie alebo jej pozíciu v porote na medzinárodných súťažiach („čo tam po tom“). Spomenula to, že pred siedmimi rokmi nerobila absolútne nič z toho, čo robí teraz a dnes je obklopená stovkou ľudí, ktorí kráčajú s/za Ariadninou Niťou a ďalšia stovka, ktorá sa cíti minimálne inšpirovaná alebo hrdá na self-made-woman Košičanku. Ariadna prináša dievčatám priestor, skúsenosti na podnose, DIY know-how a inšpiráciu, že ak človek pracuje od srdca, úprimne a nezištne, tak svetom hýbe ďalej. S trochou šťastia a veľkou dávkou vytrvalosti a pokory.


foto: Stefan Schmidt / fb Ariadnina niť

Projekt Escalator 2016 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.