Nikolas Bernáth, Ivana Rusnáková
05.12.2016
6 min

Dvaja Košičania navštívili Manifestu, jedno z troch najväčších umeleckých udalostí v Európe

Manifesta, bienále súčasného umenia patri medzi najväčšie artové eventy v Európe. Jej nomádsky charakter, tento ročník s témou “What people do for money”, prebehol v Zürichu. Viac sa o tom dočítate z pohľadu Nikolasa Bernátha a Ivany Rusnákovej z košickej VUNU, ktorí navštívili toto podujatie vďaka nášmu grantu Bridge.

Základným cieľom nášho pobytu v Zürichu bolo navštíviť podujatie MANIFESTA 11 a pokiaľ to bude možné, zažiť čo najviac samotného mesta. Po príchode sa rýchlo ukázalo, že takto vytýčené spojenie neostane len ideálnym plánom, ale stane sa nevyhnutným spôsobom využitia času stráveného v Zürichu.

Manifesta je bienále súčasného umenia a popri Documente či Benátskom bienále umenia patri medzi najväčšie artové eventy v Európe. Základnou črtou Manifesty je jej nomádsky charakter. Každé dva roky sa koná v inej krajine, v inom meste a snaží sa tak prehlbovať bádanie kultúrneho i geografického teritória Európy. Odvádza pozornosť od dobre známych a dominantných centier umenia a kultúry a hľadá nový terén pre naplnenie svojej špecifickej dramaturgie. Stálym dramaturgickým cieľom je práve snaha prinášať inovatívne kurátorské postupy, nové výstavné modely a udržať podstatný edukatívny rozmer podujatia.

Každá Manifesta so sebou prináša špecifickú tému. Názov tohtoročnej témy znel “What people do for money”. Zámerom tak bolo novými pohľadmi nazrieť na jednu z najesenciálnejších činností ľudstva akou je samotná práca / profesia / zamestnanie.

Zásadnou črtou Zürichu je viac než veľká vodná plocha v centre mesta a všade prítomná distingvovanosť. Človek sa s ňou stretne pri prvej infografike na letisku, spôsobe presúvania sa hromadnou dopravou či pri vnímaní celkového verejného priestoru.

Hneď po príchode sme sa vybrali na ulicu Limmatstrasse, ktorá z jednej strany ústi do širšieho centra mesta, následne však mení svoj charakter a čoraz častejšie kráčate, resp. v Zürichu bicyklujete, okolo početných coworkingov, ateliérov, menších galérii, designových showroomov až badáte, že obytné domy pozvoľne striedajú industriálne budovy. Dominantou, ktorá lemuje ulicu zo severnej strany je jedna z najpôsobivejších stavieb v meste, 118 metrov vysoké sídlo zürišského mlynu, jedno z najväčších svojho druhu na svete. Rovno pod ním sa nachádza komplex bývalého pivovaru, ktorý prešiel pred niekoľkými rokmi rekonštrukciou a dnes pod názvom Löewenbräeukunst združuje dôležité artové inštitúcie v meste ako sú Kunsthalle Zürich, Migros Muzeum, Hauser and Wirtha a mnohé ďalšie.

Práve Löewenbräeukunst bol akýmsi centrom a základňou Manifesty. V početných výstavných priestoroch bola uvedená tzv. historická výstava. Šlo o monumentálny výstavný projekt, ktorý bol budovaný na historickom rešerši a ponúkol tak kurátorov (Christian Jankowski) subjektívny prierez najmä 80., 90., 00. rokmi až po súčasne diela, ktoré či už konkrétne, či v širšom ponímaní reflektujú tému “What people do for money”. Vedľa seba tak boli vystavené dnes už časom overené diela svetových autorov ako Duane Hanson či Andreas Gursky, ale aj mnoho umelcov strednej či mladej generácie. Za všetkých môžeme spomenúť napríklad práve českých autorov Jiřyho Thyna či Romana Stetinu. Táto výstava uviedla diváka do kontextu a ponúkla prierez fenoménu zobrazenia/analýzy/reflektovania ľudskej prace v umení najmä za posledné štvrťstoročie.

Nemenej podstatná časť Manifesty sa však neodohrávala za bielymi stenami kamenných galérii, ale v samotnom meste. Neboli to kultúrne inštitúcie, ale obchody, reštaurácie, policajná stanica, miestna univerzita, jachtársky klub či ústav patológie, kde boli prezentovane takzvané “new works” a teda diela, ktoré vznikali špeciálne pre zürišskú Manifestu. Na základe vopred stanoveného metakonceptu spolupráce profesionálnych umelcov s ich hostiteľmi - neumelcami pracujúcimi v rôznych profesiách. Každý pozvaný umelec si tak zo zoznamu najrozličnejších profesií vykonávaných v meste vopred vybral jednu, na základe čoho mu organizátori pridelili “hostiteľa”. Išlo zásadne o neumelcov a svojou profesiou zvyčajne vysoko špecializovaných ľudí ako napríklad kňaz, prostitútka, paraolympijsky športovec či meteorológ.

Vznikali tak nepredvídateľne spolupráce a nové diela, ktoré svojou povahou a nachádzaním sa v negalerijných priestoroch na miestach, kde by človek umenie nečakal, hľadali a zároveň búrali hranice medzi samotným životom a umením.

Je treba povedať, že kvalita diel bola síce viackrát ambivalentná, čo je však s ohľadom na podmienky ich vzniku a prezentovania pochopiteľné. Išlo tu viac o výskum a kladenie si otázok než o ponúkanie komplexných odpovedí.

Keď si odmyslíme samotné diela, plusom takéhoto prístupu bola nutnosť vykonávania topografie mesta. New works boli totiž rozmiestnené po celom priestore mesta a návštevník tak bol doslova nútený ho prebádať a zhruba rovnaký čas, aký strávil sledovaním umenia, strávil v uliciach Zürichu. Tomuto faktu nahrával výdobytok miestnej mestskej hromadnej dopravy, ktorým sú početné cyklostanice, kde je možné si zdarma zapožičať bicykel. Presúvanie, kochanie, hľadanie a spoznávanie mesta tak na Manifeste 11 patrilo rovným dielom k sledovaniu samotných výstav.

Naše očakávania zažiť a vstrebať Manifestu, ako jedno z najprogresívnejších európskych artových podujatí sa vskutku naplnili. Mali sme možnosť vidieť jednak samotný prístup mnohých umelcov k vyhradenej téme, no zároveň možnosť si rozšíriť obzory o kurátorské a dramaturgické prístupy, ktoré si na svoje otestovanie vyžadujú priestor a zázemie, aké môže ponúknuť takto nastavené podujatie.

Manifesta 12 sa bude v roku 2018 konať v meste Palermo a už teraz je jasné, že bude okrem iného skrz umenie analyzovať jednak historicky kontext, ktorý viedol Palermo k jeho multikultúrnemu charakteru, a zároveň skúmať aktuálnu tému migrácie, s ktorou sa mesto dnes stretáva. Návštevu rozhodne odporúčam.