Mišo Hudák
08.04.2016
13 min

Peter Lényi: Úlohou nastupujúcej generácie architektov je redefinovanie svojho statusu // Ľudia v tvorbe

Peter Lényi je architekt a s kamarátmi vedú štúdio 20-21. Zúčastňujú sa architektonických súťaží, v ktorých pravidelne získavajú prvé miesta. Ich práca presahuje do verejného priestoru a je prepojená so životom a odkazom žilinskej Stanice-Záriečie. Napriek ich viacerým realizáciiám a konceptom bude ťažiskom rozhovoru teória.

Peter Lényi totiž precestoval európske kultúrne centrá, združené v medzinárodnej sieti Trans Europe Halles, aby na konci jeho cesty vznikol manuál design handbook for cultural centres. Viac ako 120 rád/odporúčaní/možností/pozorovaní slúži komukoľvek, kto chce pridať fyzickému priestoru priadnú hodnotu. Či je na začiatku snaženia, alebo má tridsaťročné skúsenosti, v tomto manuále nájde potrebné vedomosti.

Najprv osobnejšie. Práca architekta je v poslednej takmer dekáde poznamenná krízou. Aký je rozdiel medzi tvojim súčasným pracovným životom a predstavami, ktoré si mal, keď si achitektúru začal študovať. Chcel si stavať mrakodrapy a plánovať celé mestá?

Môj súčasný pracovný život je nečakane pestrý, z čoho mám ohromnú radosť. Myslím si, že si za to do veľkej miery môžem sám, povolanie architekta to vo všeobecnosti až tak nediktuje. Snažím sa veci robiť čo najjednoduchšie (okrem stavby tejto vety), čo v prípade voľby toho, čomu sa venujem, znamená to, že nechcem robiť prácu, ktorá by ma nebavila a snažím sa robiť iba to, čo ma baví. Znie to možno prehnane sebavedomo a preberavo, ale mám skúsenosť, že keď ma niečo nebaví, tak to neurobím dobre, chcem to mať rýchlo za sebou. A naopak, keď ma niečo skutočne zaujíma, nadchnem sa a snažím sa ísť na maximum.

Na začiatku škloly som poznal hádam asi iba Gáudiho a aj to dosť povrchne, úplne som sa videl, ako idem dostavať Sagradu Famíliu. Potom u mňa nastúpila fáza Zaha Hadid, potom Rem Koolhaas, potom Peter Zumthor a potom súčasní klasicisti (tí čo robia koláže s tým chlapíkom, čo ho vidíš od chrbta a s tým, čo má namiesto tváre jablko), potom adekvátnosť a skromnosť. Už to ale nemám také impulzívne, ako kedysi. Vtedy som si z týchto ľudí zvykol vytvárať idoly - toto je správne a všetko ostatné je nesprávne. Teraz to všetko beriem s rezervou, snažím sa rozširovať si register rôznych prístupov, z ktorých si potom vyberám pre konkrétne prípady.

Mrakodrapy a mestá? Skôr by som povedal, že ma zaujímal tvar, kompozícia, figúra. No a to ma už veru dnes veľmi nezaujíma.

Pred časom bola v Košiciach Mária Topoľčanská s prednáškou Nová architektonická práca. Hovorila o nových úlohách architekta. Ak by si stál pred skupinou dvadsiatich študentov architektúry, čo by si im povedal o povolaní, ktoré ich čaká po absolovaní školy?

Vtipnou zhodou okolností som práve Máriu pred pár rokmi poprosil o doporučovací list, keď som išiel na príjmačky na doktorát na UMPRUM s témou Nová rola architekta v práci s verejným priestorom. Neprijali ma, o rok nato som nastúpil na FA STU s témou Nezávislé kultúrne centrá. Skúsenosť, kedy stojím pred skupinou dvadsiatich študentov architektúry mám už párkrát za sebou a momentálne som pomerne skeptický k tomu, že by som za chvíľu vedel predať svoj názor tak, aby to prevážilo to, ako sú formovaní po zvyšok šúdia. Pár krát som prednášal v rámci nejakého typologického predmetu a vždy som to zneužil na rozprávanie buďto o scéne nezávislej kultúry, spoločenskej zodpovednosti architekta alebo o tom, ako fungujú architektonické súťaže.

Neviem, či to bolo zapríčinené nečakanosťou toho, o čom som hovoril alebo mojou neschopnosťou sprostredkovať dostatočne silnú reč, ale mal som pocit, že sa nechytajú a nemajú o tieto témy záujem. Že sú ešte zakonzervovaní v nejakej skorej fáze premýšľania o architektúre a spoločnosti. Že sa stále vidia v úlohe autora mrakodrapu a celého mesta, ale nevnímajú reálne zadania, ktoré sú všade naokolo nás, na ktorých by mohli pracovať a reálne niekomu pomôcť.

Toto som zažil rovnako pri tretiakoch, ako pri piatakoch a pokladám to najmä za chybu školy.
Myslím si, že sa im príliš podkladá a namiesto toho, aby sa spolu s nimi snažila prísť na to, ako by mohli byť užitoční, vyživuje v nich pocit nejakej individuálnej autorskej geniality. To je chvíľkovo oveľa jednoduchšie a radostnejšie, buduje to nejaký zvláštny pocit stavovskej nadradenosti, ale v konečnom dôsledku je to zlé.

Myslím, že profesia architekta je z pohľadu vnímania od zvyšku spoločnosti na veľmi nízkej úrovni. Sme braní ako dekoratéri, ako nepotrebná nadhodnota a vo veľa prípadoch je to aj pravda. Verejné zákazky sú prideľované nie na základe architektonických súťaží, ale na zaklade najnižšej ponukovej ceny projektu. Stavební inžinieri majú totožné práva, ako máme my, napriek tomu, že máme rozdielne vzdelanie.

Nikto z vonku nás neberie vážne, tak sa radšej rozprávame iba medzi sebou. Na pár kvalitných projektov ročne sú tu tisíce tých zlých, stredná úroveň novovznikntých stavieb je nízka. Myslím si, že úlohou nastupujúcej generácie architektov je redefinovanie svojho statusu - a to sa môže podariť iba stabilne podávanými konkrétnymi úspechmi v akomkoľvek zadaní, ku ktorému sa dostanú. Žiadna úloha nie je malá, všetci musíme zamakať. Od študentov, cez učiteľov, úradníkov, projektantov, po teoretikov a novinárov.

Súčasní architekti oproti architektom z blízkej aj vzdialenejšej minulosti ustúpili zo svojich spoločenských pozícií. Spomenul si redefinovanie vlastného statusu. Ako by si humanizoval architektúru v ponímaní bežného užívateľa? Ako by si vysvetlil rozdiel medzi stavebným inžinierom a architektom malému dieťaťu?

Bežný užívateľ by mal mať k dispozícii zdroj informácií o architektúre v nejakom verejnom médiu. Mal by mať možnosť učiť sa vnímať životné prostredie v ktorom žije, uvedomovať si požiadavky, ktoré naň kladie, uvedomovať si, či sú napĺňané a učiť sa formulovať ich, ak prostredie vyžaduje úpravu. To, samozrejme, nie je jednoduché a je to beh na dlhé trate, ale ako inak?

Svojmu štvorročnému synovi som to vysvetľoval tak, že ja kreslím to, ako by to malo vyzerať na povrchu a stavebný inžinier to, ako by to malo fungovať vo vnútri.


design handbook for cultural centres je mapovací projekt. Čo ťa prinútilo vyraziť na cestu a obísť za dva roky všetky uvedené priestory?

Keď mi túto prácu pred pár rokmi ponúkol Marek Adamov, veľa som o problematike kultúrnych centier netušil. Z webu a z pár skúseností so Stanicou som tušil, že existuje nejaká scéna, ktorá spája podobných ľudí a miesta. To ma náramne zaujímalo, keďže táto ponuka prišla tesne po škole, kedy som ešte úplne nevedel čo so sebou. Zdalo sa mi, že môžem vidieť kus sveta, spoznať niečo nové a napísať o tom z pohľadu človeka, ktorý všetky situácie zažíva ešte iba po prvý raz a ohurujú ho.

Rozviň štruktúru knihy. Každý z bodov má silné ukotvenie v priestore, ale kontext viacerých bodov má presahy pozornej detailnej starostlivosti o človeka, či už návštevníka, pracovníka, alebo umelca. Mal si základnú šablónu, ktorú si prikladal ku každému centru? 

Na začiatku práce, keď som mal za sebou ešte iba dve návštevy, sme na Stanici spravili workshop, kam sme pozvali šéfov viacerých centier TEH (Manifatture Knos v Lecce, Antic Teatre v Barcelone, Melkweg v Amsterdame, Not Quite vo Švédsku). Bol to tím architektov, dizajnérov a žurnalistov. Týždeň sme špekulovali nad štruktúrou, robili zoznamy otázok, na ktoré by mala kniha odpovedať, formulovali pre koho každého by mala byť, nakoľko má byť odborná, nakoľko grafická, nakoľko majú byť jednotlivé zápisky formálne konzistentné a kopec iného.

To mi dávalo základnú kostru, ktorú som mal počas dvoch rokov cestovania v hlave, a na ktorú som vždy myslel, keď som prišiel na nové miesto. Tam som sa tým ale nenechal obmedzovať a vždy to išlo po individuálnej ceste - počas prehliadky som sa pýtal na momenty, ktoré boli pre mňa nové. Čím viac som mal toho nachodeného, tým viac sa mi menil zámer - postupne som si zadefinoval, kde je priemer a začali ma viac zaujímať krajné polohy.

Štruktúra knihy sa viackrát menila, chvíľami bola viac beletriou, chvíľami viac štatistikou, nakoniec sme si sadli s chalanmi zo Stanice a dizajnérmi Marcelom Benčíkom a Peťom Liškom a utriasli sme to do tejto konečnej podoby.

Stanica-Záriečie je z môjho pohľadu jedným z najprogresívnejších členov TEH. Ako by si zaradil, alebo posúdil Stanicu a ostatné slovenské kultúrne centrá (či už sú, alebo nie sú v TEH) v európskom kontexte?

Súhlasím, Stanica je výborná. Ešte stále je dostatočne odvážna na to, aby sa nebála ísť do nových vecí alebo aby bola schopná zásadne sa meniť a zároveň je dostatočne skromná na to, aby si dala poradiť, skúmala a reflektovala. Mám veľmi dobrý pocit z toho, že ani po desiatich rokoch nie je celkom usadená. Takýto pocit som mal pri máloktorom z centier v Európe. Často som pozoroval, že tie centrá sami seba vnímali už ako vyvinuté a dorastené do výsledného tvaru, nastávala profesionalizácia, veci boli veľmi zabehnuté, preverené, fixovali sa. To samozrejme nie je vôbec zlé, ale myslím si, že práve tá premenlivosť je zaujímavá a dáva pocit progresu.

Zo slovenských centier, ktoré som videl, mám dobrý pocit. Košická Tabačka je svojimi priestormi ozaj na svetovej úrovni, prvá liga, u mňa to bola najlepšia rekonštrukcia roka na Slovensku. Výborný pocit mám aj z KC Záhrada v Banskej Bystrici. Slušný priestor, ani malý, ani veľký, ani príliš punk, ani príliš naleštený, s výbornou atmosférou a dôležitým politickým rozmerom (hlavne v kontexte Banskej Bystrice). Tiež Periférne centrá v Dúbravici. Z tých sa teším obzvlášť, keďže ich model fungovania je (z toho, čo som videl) absolútne unikátny, momentálne fungujú prostredníctvom roztratených solitérov po celom chotári a nemajú ani vlastný poriadny priestor. Veľmi ma baví sledovať centrá, ktoré hľadajú originálne cesty a neboja sa viackrát zmeniť svoj prístup, vyvinúť sa.

Stanica-Záriečie veľa pracuje s verejným priestorom, angažuje sa v občianskych témach. Mnoho kultúrnych centier v Európe sa naopak úzko špecializuje na konkrétne umelecké formy a funguje takmer izolovane. Aká je podľa teba úloha kultúrneho centra v mestách dvadsiateho prvého storočia?

Veľmi sa mi páčia hlavne tie centrá, ktoré ma prekvapia nejakým vlastným posunom v téme. Ak mám skúsiť definovať nejaký "štandardný model", tak si myslím, že by takéto centrum malo poskytovať univerzálny fyzický priestor, ktorý je pripravený na akýkoľvek obsah a zároveň univerzálny politický priestor, v ktorom sa môže udiať hocičo v tom nadnesenom slova zmysle. Mali by poskytovať priestor lokálnej komunite, mali by dať priestor prezentovať sa minoritám, mali by pomáhať reflektovať občianske témy. V tomto bolo pre mňa veľmi zaujímavé Manifatture Knos v Lecce, ktoré mi prezentovali tak, že oni poskytujú priestor (v tom najširšom slova zmysle), ale sami neorganizujú kultúrny program, oni ho iba "umožňujú", robia background, support. Program donášajú so sebou návštevníci. Pravdepodobne som si to časom zidealizoval, ale toto sa mi zdalo veľmi fajn.

Skúsme ešte verejný priestor, dostatočne prevarenú tému. V poslednej dekáde množstvo verejných stavieb prešlo rekonštrukciami a revitalizáciami. Je v tejto obnove zastúpená aj pridaná hodnota a kvalita? Znova sa diskutuje o návrate zákona o verejných stavbách, z ktorých rozpočtu by malo ísť na umelecký výstup isté percento hodnoty celého projektu. Môže verejný priestor v krajine a mestách dramaticky zmeniť svoj súčasný stav vďaka takejto regulácii?

Viem o pár dobrých rekonštrukciách, ale asi neviem úplne dobre ohodnotiť celkový stav na Slovensku. Ale asi to nebude úplne dobré, lebo vždy ma veľmi poteší, ak vidím aspoň priemerne urobenú vec. A keď vidím niečo urobené fakt dobre, tak z tej radosti žijem týždeň.

Od zákona o verejných stavbách by som nečakal nejaké spasenie. Dopredu je jasné, že to, že bude viac umeleckých výstupov, znamená, že časť bude dobrá, časť bude priemerná, časť bude zlá. Neteší ma, keď je niečo nanútené, hoci je aj predmetom dobrá vec. Ako idealista skôr rozmýšľam, čo by bolo treba zmeniť. Vlastne v čom by sme sa mali zmeniť, aby sme ako spoločnosť vedome a dobrovoľne vedeli investovať časť našich peňazí a času do toho, aby sme vytvorili nejaké spoločné verejné kvalitné umenie. Niečo, čo vlastne pre nás nemá žiadny priamy pragmatický účel okrem toho, že sa nám to nejakým rozumným spôsobom prihovára, čosi to s nami robí, je to nové a vedeli sme sa z toho tešiť.