Mišo Hudák
23.03.2016
6 min

Andrej Kolenčík: Film je drahé, ale pekné hobby // Ľudia v tvorbe

Andrej Kolenčík je medzinárodne oceňovaný filmár, režisér a autor hraných, dokumentárnych a animovaných filmov. Dokument Hviezda, príbeh Jána Slováka, 55-ročného zvárača z Doprastavu, ktorý prepadol hereckej vášni, bol vybraný na takmer päťdesiat filmových festivalov po celom svete. Andrej patrí medzi zakladateľov medzinárodného festivalu animovaných filmov Fest Anča a svoju nesmiernu produktivitu zúročuje aj v klipoch, komiksoch, ilustráciách a mnohých ďalších polohách.

Slovensko nie je komiksová, animačná ani ilustrátorská veľmoc, čo musíš robiť preto, aby si mohol žiť a pracovať v takomto úzkom odvetví v tejto krajine?

Žiť a pracovať sa tu, v Bratislave, podľa mňa dá. Každý má ale inak nastavené to, čo si pod tým predstavuje. Aby som mohol robiť veci, ktoré ma bavia a v ktorých vidím zmysel, musím veľakrát pracovať aj na tých, ktoré ma až tak nebavia, aby som si zarobil na živobytie. Je to väčšinou komerčná tvorba, obvykle reklamné spoty, ale aj iný typ úžitkovej tvorby. V mojom prípade aj ilustrácie pre magazíny a aplikácie, videoklipy, plagáty a podobne. Človek tak vlastne musí pracovať dvakrát viac, aby mohol robiť tú takzvanú “tvorbu”. Ak by som robil iba čisto komerčné zákazky, tak by to možno išlo hladšie, to by ale nebola potom vôbec žiadna zábava a človek by mal zo seba blbý pocit. Napríklad keď urobíš film, tak ho môžu hrať roky a má výpovednú hodnotu, ale reklamu ktorú správíš, tak na tú si už pomaly ani ty o dva týždne nespomenieš. Ale niekedy sú aj v rámci reklamy kreatívne zadania a niekedy dostane človek aj voľnú ruku. Vtedy to je takmer ako voľná tvorba.

Tým, že stále niečo robím, tak sa aj udržujem v kondícii a tým, že je moja práca stále iná, tak je to aj variabilné. Posledné roky boli fajn, lebo projektov, ktoré boli zaujimavé bolo viac, ako tých menej zaujimavých. Teraz nemyslím iba finančne. Je to ale veľmi premenlivé, napríklad bola aj situácia, že šesť mesiacov nebola žiadna robota, pri tom ale človek musel platiť všetky účty a náklady. Teraz mám prvý rok firmu, produkčnú spoločnosť Admiral Films, pod ktorou robím všetky aktivity, filmy aj ilustrácie. Sám som ale zvedavý, čo prinesie budúcnosť. Snažím sa pracovať na svojom prvom celovečernom filme. Ak chceš robiť film, musíš si najprv zarobiť na živobytie a potom sa popri tom môžeš venovať filmu vo voľnom čase. Je to drahé, ale pekné hobby.


Vymenil by si svoju variabilitu za jednu konkrétnu pozíciu alebo úlohu, v ktorej by si mal najväčšiu pravdepodobnosť (renomé, peniaze, spolupráca) úspechu? Ktorá tvoja súčasná rola by to bola?

Ja som vždy chcel robiť filmy. Už od základnej školy. Ak by som si mohol vybrať iba jednu vec, tak by to bola asi tvorba filmov. Hraných, ale aj animovaných, kedže kreslenia sa nechcem vzdať.


Absolvoval si Filmovú a televíznu fakultu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Môže človek bez formálneho vzdelania súperiť s absolventami? V čom je výhoda diplomu pri tvorivom odvetví ako je film?

 
Myslím, že škola je dobré prostredie na to, aby sa človek stretol s ďalšími luďmi, s ktorými potom neskôr v budúcnosti môže spolupracovať. Ale myslím, že to ide aj bez toho. Určite každý pozná príbeh o Tarantinovi, ktorý to nezlomnou vôľou a talentom dotiahol z videopožičovne až do Hollywoodu. A bez diplomu. Ešte som sa nikdy nestretol s tým, že by bol pri akejkoľvek audiovizuálnej práci vyžadovaný diplom zo školy. Ten môžu vyžadovať akurát rodičia. Na Slovensku to funguje tak, že ťa väčšinou niekto odporúči, ak mal s tebou dobrú skúsenosť. Znamená to, že treba vždy makať, ale najlepšie je, keď makáš hlavne kvôli sebe, to je dôležitejšie. Dnes je film oveľa dostupnejší než v minulosti, film si môže urobiť prakticky každý. Stále je najdôležitejší nápad.


Založili ste si malý neformálny coworking na Dunajskej ulici, aké sú výhody a nevýhody práce a existencie v takejto pracovnej bunke/skupine? Aké dôvody by ťa prinútili zmeniť tvoje súčasné nastavenie.

Ten coworking je veľmi neformálny a dá sa povedať, že aj neoficiálny. Bola to skôr z núdze cnosť, lebo na niekoho sa prenajatý priestor musel napísať a kedže som mal v tom čase ako jediný firmu, tak to šlo na mňa.

Pre mňa bola dôležitá potreba mať ateliérový priestor, kedže z domu sa robí horšie, človek je menej sústredený a horšie sa oddeľuje robota od domáceho fungovania. V ateliéri, tak to voláme my, je nás viacero hlavne kvôli tomu, aby sme si ten priestor mohli finančne dovoliť. A potom, je tam aj veselšie.

 
Mimo osobných projektov stojíš aj za viacerými väčšími spoluprácami, najväčšou z nich je festival animovaných filmov Fest Anča. Bez ohľadu na originálne zameranie festivalu, čo boli základné atribúty úspešného cyklického medzinárodného podujatia, ktoré vytvorili vtedy ešte deti s minimom skúseností a zdrojov?

Myslím, že hlavne až fanatické nadšenie, veľa roboty, zmysel pre detail a neustála chuť sa zlepšovať, aspoň tak sme to vtedy vnímali, aj keď sme nevedeli do akého kolosu ideme. To bolo a zrejme aj je najdoležitejšie pri akomkoľvek podobnom projekte.

Je niečo, čo by si so súčasnými skúsenosťami a vedomosťami urobil v začiatkoch Fest Anče inak?

To naozaj neviem, človek musí občas urobiť aj chyby, aby sa na nich naučil. Takže aj to, že sme v začiatkoch (určite) urobili aj nejaké chyby, malo pre nás všetkých zmysel a bolo dobre, že sa stali.