CIKE
17.01.2015
7 min

Study Trip II. (LU:KA)

Za necelý deň sedím už druhý raz na lodi Glór na Farraige (Voice of the Sea - Passenger capacity 244 – build by Alfa Naval, France) a začínam konať strategicky. Znamená to asi toľko, že si sadám na to isté miesto čo včera a starým známym a trošku nedbalým gestom kývem na pozdrav ujcom z Criú, že "Hayadone".

A ešte nachádzam zadosťučinenie v tom, že to moje miesto je hneď vedľa detských záchranných viest. Lebo viete, ak by tu vypukla panika, nebude čas na zisťovanie konfekčných veľkostí. O 20 minút mám vystúpiť na Inis Meain-e a taký je plán, teda skôr vyrátaná viera, že keď ostrov má 4 x 3 kilometre a fabrika je kdesi v strede, tak, že  za hoďku a pol to nejako dám...

Zohľadnila som aj smer vetra a málo známy fakt, že preliezať múriky vôbec nie je taká sranda ako si človek myslí. Learned the hard way. Ono, čo ja, ale moja zlatá Andrea, ktorú som tu spoznala onehdá vo večernej škole, tá si to odniesla furt. Andrea bola moje soul twin a ja jej evil twin a každý náš výlet končil úrazom/svalovkou, bohapustým nenaplnením plánu cesty a kúpou veľkého balíka jelly babies v Pound City. Všetko na triko evil twin. Božskú zhovievavosť to dievča malo.  

  11M

Na pieri stojí auto a jakási teta s dedkom na mňa z neho kričia. "Haya, love, you need a lift?" Som to vedela!!! Oni ma tu majú radi! Zas ma volajú, že "love"! Som asimilovaná! Si tak myslím, lebo celý čas v aute síce nadšene rozprávali, ale zas ani slovko slovensky, alebo anglicky.  
                  
Inu, vďaka týmto mojím novým známym som vo fabrike o hoďku a pol skôr. To sa mi už dlho nestalo. Hej, dobre, áno, všade meškám. Tu, v Írsku, ma to naučili pred desiatimi rokmi aj som si to pomerne rýchlo osvojila, a odvtedy to nazývam rôznymi menami, ako napríklad, výsada slobodného ducha, prekliatie sangvinika, alebo - v časovej tiesni - trademark. 

Je teda jasné, že svojim skorým príchodom tu nikoho neohúrim...

Tak fabrika je odomknutá a nikoho nikde.... Len tak... Našťastie, skôr než by sa šikli moje staré evil twin dovednosti, dôjde do práce aj zmoknutá Áine, moja referenčná osoba. Že vraj, šéf bude meškať. Ahhh, this double life is so confusing! Dostanem prehliadku po fabrike, pozdravím sa s tetuškami za strojmi a v kantíne mi Áine vysvetlí, že čaj a hobitky môžem zjesť pokojne aj celé, a aj sama, ak chcem.

Samozrejme, keďže je toto moja pracovná návšteva, zaobalím sa fluidom pránickeho učňa a odmietnem. Nalačno teda ideme do shopu, ktorý je prerobený zo... no zo šopy... a otvorený denne od 13tej do 15tej hodiny. Viac netreba. Je tu zima a chčije a všetok tovar sa aj tak predáva v New Yorku a Tokiu a Florencii a doplň si ďalšiu ľubovoľnú metropolu módy. Nie. V Trenčíne nie.

Áine ma ešte prevedie skladom s obrovskými špuľkami vlny, porozpráva o merine a kašmíre, a potom povie, že musí ísť, a že môžem fotiť a skúšať si oblečenie koľko sa mi žiada. Mha! Sen každej ženy, šak? Robia módu pre chlapov. :P Okej, jedon veľký červený sveter som si skúsila, ale ako vravím, je tu zima a chčije a toto prezliekanie vrstiev mi nerobí dobre. Radšej si teda sadnem na gaučík a prepíšem si otázky pre šéfa. Zo šmatlavého cestovného zošita na poznámkový blok s hlavičkou Trinity Hall, Cambridge. Ešte mi ostali tri zo study weeku.. That should do the trick, hňa?

 kravatky 

Pán šéf Tarlach je najzorganizovanejší človek, akého som kedy stretla. Podla mňa ešte aj to meškanie si naplánoval. A jaký je príjemný, taký je neochotný nadvazovať priateľský očný kontakt. K čítaniu otázok sa nedostanem, skôr by som bola užitočná s ich odfajkávaním. Totiž - ako raz začne rozprávať, pokryje všetko, čo som sa chcela spýtať, aj čo som si myslela, že by som sa pýtať nemusela, aj čo som nevedela, že sa pýtať vobec mám a ešte aj to, čo som si myslela, že si myslím dobre a že sa pýtať netreba, mi vyvrátil.

Hlavičku Trinity Hall mu teda neotrčím. Mala som ten čas minúť lepšie. V kantíne napríklad... Jedinú otázku, ktorú nezodpovedal mu víťazoslávne predložím, a to, či robia prehiadky. "Prehliadky? Akože mólo, a tak?" (No. A presne v tejto chvíli som videla jeho vnútorného človeka odpľuť si. Jeho vokajší človek je na to príliš kultivovaný, ale prisahám, že ten vnútorný, ten bol úprimne znechutený.) "Nie. To teda nerobíme. Je to zbytočný humbug a ide tam kopec peňazí na veci, ktoré nikomu netreba." Jo. Tam odišli moje pevné body marketingu...

Takže Inish Meain Knitwear in da kocka. Pán Tarlach nie je odtál. Prišiel sem v 80-tych rokoch učiť sa Gaelic a už tu ostal. Vtedy tu chodila zásobovacia loď raz týždenne, volala sa Naomh Eanna (dnes bojuje o nezošrotovanie v dublinskom prístave) a kotvila pjekne ďaleko od brehu, lebo mólo bolo na vládu pridrahé. Alebo len priďaleko. Inak povedané - obmedzené zdroje na ostrove, obmedzené zásobovanie/transport, obmedzená pomoc zvonku, jednoducho izolácia jak sa na lazy patrí. Tak prečo si tu nezaložiť firmu s luxusnými svetrami, žejo...

Pletenie svetrov je tu veľká tradícía. Zatiaľ čo chlapi chodili rybárčiť, ženy im doma plietli svetre. Ale nieže hladko obratko, dovidenia, každá rodina mala vlastný vzor, viete, ako tartany v Škótsku, len menej hanbaté. A potom ich tí chlapi nosili na rybačku, a niekedy, keď sa utopili, tak ich vedeli podľa tých svetrov identifikovať. Našla som k tomu pesničku na rozveselenie. A takto tu pán Tarlach udržiava tradíciu dvakrát ročne SS a AW kolekciou,  zamestnáva 10% (slovom patnásť ľudí) populácie ostrova, predáva vo vyše 100 nezávislých obchodoch po celom svete a každý rok má miesto na showroome Pitti Huomo, Firenze.

Sám si je šéfom firmy a sám si je dizájnérom. (A-há, nachádzam paralely!) a všetky jeho návrhy sú inšpirované ostrovom. Keby šlo o Nový Zéland, tak to chápete, ale jelikož ide o malý, kamenistý ostrov, najradšej by ste mu buchli kudos. (whatwhat to whom?)

In a praise of well organized people mám teraz 6 hodín do odchodu miestnej hromadnej dopravy počas ktorých si stihnem schrupnúť v obchode, spratať pol balíka hobitiek (hell yeah, I´m an achiever!) a rozbiť si polmetrovým šutrom prostredník na nohe. Všetko ide podľa plánu.  

Ľudmila Žoldáková