CIKE
17.10.2014
3 min

ESCALATOR BLOG: Festival Matrioshka na návšteve Prahy alebo nie všetko sa musí diať len v stovežatej...

Sedíme v aute už asi 8 hodín. Naša cesta mieri do Prahy. Meškáme. Diaľnica medzi Brnom a Prahou má niečo do seba. Vtedy sa tá cesta mení na nekonečnú húsenkovú dráhu, keď pocit eufórie pomaly strieda ľahká nevoľnosť, tichá odhodlanosť a chirurgická sústredenosť. Cieľavedome sa približujeme k stovežatej a potichučky sa modlíme k GPS-ku, nech nás dovedie do cieľa čo najrýchlejšie, čo najrýchlejšie, ... Stihli sme to!

Vystupujeme z auta, takí absolútne nepresvedčiví, nereprezentatívni, pokrčení, spotení. Oprašujeme omrvinky z napečených muffinov a ponáhľame sa na dohodnuté miesto, veď sme sa už dávno dohodli a chlapci aj niekoho prizvali. Boli ústretoví a ochotní obetovať nám svoj drahocenný čas. A už si sadáme do gaučovky a okamžite sa cítime príjemne, lebo Michal z  Dekomunizace je veľmi fajn, príjemný chlapík, a sedíme v miestnosti, kde sa mieša kreatívne štúdio, reklamka, neziskovka. Na zemi spí asi 50 kilový bernský salašnícky pes, ktorý potichúčku ale zato zlovestne vrčí. A ako si tak popíjame čaj, zrazu má Michal dobrú správu: že, tuto za rohom v Lucerne, je celopražský koordinačný zväz neziskoviek, ktoré spoločne pripravujú niečo veľké, a že sa s nami môžu teda stretnúť (Kto? Všetci? V Lucerne?), a je to výborná príležitosť, čo my, takí ospalí a ucestovaní, okamžite odobrujeme a už sa spolu predierame davom cez Vodičkovu ulicu. Lucerna je krásna. Sedíme v kaviarni, obsluhuje nás vyčistený čašník a naškrobený čašník, a my sa usmievame a zdravíme a postupne zoznamujeme s ostatnými. Až nakoniec sedíme pri stole asi šiesti, a my dookola predstavujeme náš festival a zámer a ľudia sa menia, a je to celé také strašne krásno-absurdné. Až nakoniec sme zostali opäť už len traja. Michal nám už šikovne organizuje na ďalší deň stretnutie s Davidom z United Islands a pánom Snopkom, ktorý je zhodou okolností aj hlavným dramaturgom Lucerny. No a potom sa nakoniec po 3,5 hodinách zdvíhame zo stoličky, platíme, ,a ja sa otočím a asi o dva stoly ďalej sedí Marylin Manson a vyzerá úplne vyrelaxovane, a to je už ale úplný vrchol. V jemnom šoku vychádzam z kaviarne a zisťujem, že sa pred sálou tlačí zopár stoviek až tisíc  adolescentov v latexe, koži, a podobne, lebo Manson má naozaj ten večer v Lucerne koncert. Pri pohľade na fanúšikov a ich výzor, mi je jasné, že to vôbec nemusel byť  Marilyn himself, keďže z davu vytŕča minimálne ďalších tridsaťsedem rovnako ťažkoodetých a vystajlovaných Mansonov, no ale čo ak to bol on? A prečo nie? Koncert, ktorý by bol pred 25 rokmi okamžite zmietnutý zo stola akýmsi chlapíkom v tesilákoch s pukmi rozdávajúcim pečiatku ZAKÁZANÉ na všetky strany, sa teraz organizuje v jednej z najkrajších secesno-modernistických budov na svete. Žijeme v nádhernej dobe, kde nielen v stovežatej je možné ŠECKO, tak si to neposerme, Važení! Lucerna-0922-2