CIKE
25.09.2014
5 min

ESCALATOR BLOG: Say Grantchester one more time and I´ll kill you...

Keď neviete, čo je Grantchester, alebo viete, a aj tak nemáte chuť zabiť ma, je tu šanca, že nepatríte do mojich FB kamošov a teda možete pokojne bez ujmy (mojej) čítať ďalej.

 Nazdar, ja som Ľudka. A vy, ostatní, mi potom nefňukajte, že som vás nevarovala. O práci mám písať. Takže toto bude o tom, že mám nové tašky a tiež o tom, prečo sa volajú Grantchesterské. Grantchester Meadows sú také pasienky pomlčka lúky pri Cambridgei. A tiež pesnička od Pink Floyd. A Pink Floyd sú z Cambridge-u. (Kam ideš? Do kina. A čo dávajú? Quo Vadis. A čo to znamená? Kam ideš. Do kina. A čo dávajú?... em, pardon) Tuto, aha, som vám našla video, pustite si. https://www.youtube.com/watch?v=vfZPNQPNw-U Hej. takže tam som bola. Spolu so šestnástimi ďalšími Escalatormi a dvoma tútormi. Náš priemerný vek je od veku mentálneho o piekných ružolícich desať rokov pozadu, a to si asi povedal aj Paul, keď nám dal do ruky pálku, že - do dvoch skupín a Rounders hráme. To je taký starodávny baseball. Nám, samozrejme, o históriu športu nešlo ani harapášok, o to viac, že nám boli sľúbené takie pagáče hrozienkové s džemom a smotanou a rádny anglický čaj. Ale keďže to bol práve Paul, kto nám ich bol býval sľúbil, čo sme mohli. Pravda, keď to skrátim, tak len prehrať, alebo vyhrať a ísť už na tie pagáče. Tak sme teda vyhrali, Paul chvíľu šomral, že v živote nevidel bandu takých dezorganizovaných ľudí a ja som si vravela, že možno predsa len budem súťaživý typ, lebo toto je už druhý Paul, ktorého som v Escalatorovych športoch porazila. (Beer pong je šport! Ticho!) Aj som sa začala tešiť zo svojej novej záľuby, teda akože vyhrávať, len to som vtedy ešte netušila, že nasledujúci deň dostanem v divadle miesto medzi Paulom a Paulom. Samuel Beckett. Tri hry o erm... niečom temnom v ľudskej psychike. A o smrti. Nojo...prvá výstraha prijatá. 
 
Pagáč, tri vyžraté džemy a smotana. A bliss![/caption]   Dobre. Ale pagáče sme dostali. Aj čaj. Aj sme si posedeli pod jablonkami v plátenných stoličkách. Aj sme zistili, že to isté tu robili pred nami Virginia Woolf, John M. Keynes, E.M.Forster alebo Bertrand Russel. Moja paperbacková Grafic Introduction to Bertrand Russel mi zatiaľ v taške ticho lobovala za legalizáciu sychronicity a my sme mali pocit, že sme zrazu jakýsi múdrejší a kompetentnejší. Osobne som toľkú kompetentnosť nevedela uniesť, tak som nasledujúci deň šla namiesto prednášky o Exceli nakupovať. Veľké baly látok, bodky kvietky čajníčky a blonďavá predavačka v zásterke s príznačným "I´m sorry, I´m so so sorry!"" Áno, ten kartón som zhodila ja, ona sa ničoho ani nedotkla. Čo jej taký čas poviete? Ja som skúsila, že čo sa ondeješ diovka, šak to ja moja chyba bola. A ona že, "I know, it´s my typical english reaction. I´m sorry. " Robí si zo mňa srandu? Týždeň neskôr. Sedím v Košiciach v Tarantine - máme tu dôležité a hlavne pravidelné Escalatorove porady - a vravím si, s tým zázvorovým čajom už si trápna, dnes si dáš dačo normálne. Božský Oráč! Žárofka! Inu, mená si už nepamatám, ale som si istá, že niekto mi vravel, nech to nerobím. Tiež mi niekto vravel, že pohoďé, Pu-Erh nemá kofeín... Dvanásť hodín neskôr. Sedím v Košiciach doma na gauči. Mám vystrihnuté diely na 6 tašiek. Mám založený účet na wordpresse. Mám dopísaný blog.  Mám napečiatkované nášivky s textom "z lúky som ja". Viem, čo sa chcete spýtať. Lepšie sa to formátuje do štvorca. Mám uvarený čierny čaj. Nie, necítim sa ospalo, čapem čaj na nášivky. Rozmýšľam aké účinky by potom na mňa mal koks. A tiež rozmýšľam, že nemať vypálené oči, tak vymaľujem kúpeľňu a upratám balkón. Prať ešte nemôžem, suseda ma už beztak nemá rada. [caption id="attachment_4579" align="aligncenter" width="1024"]lukovaM Pol šiestej ráno. Sôvä sa ihrá.[/caption] Jednu vec mám rada na týchto binge working epizódach. Že keď sa po nich zobudím, nič neviem. Akože ničnič. Raz som sa takto chcela seba samej opýtať, aký je deň, ale potom som si uvedomila, že vlastne neviem, ako sa dni volajú. A vlastne ani ako sa otázky formulujú. Inokedy som dlho civela na svoje mačky len aby som vyžmýkla z foldrov informáciu, že... sa ich asi nemusím báť. A raz sa ma prišla taká úplne cudzia pani spýtať, či budem raňajkovať. Našťastie dnes to mám lepšie. Napríklad si pamatám ako sa volám. Tiež mi napadajú námatkovo slová ako "kolobežka", "Grantchester Meadows", "štyridsaťdva", alebo "sanatórium"... Úuu, nové tašky! Dam im nejaké meno!